Archív pre recenzia

Shrek Forever After – Recenzia filmu

Posted in Recenzie filmov with tags , , , on 18/07/2010 by seth82

Štúdio DreamWorks Animation začalo svoje pôsobenie pred dvanástimi rokmi filmom Mravec Z. Prvotina bola síce medzi kritikmi celkom úspešná a na stránke RottenTomatoes dodnes svieti pozitívne hodnotenie 95%, ale finančný úspech sa bohužiaľ nedostavil. Prvý významný krok v celosvetovej Box Office priniesla až spolupráca s britským štúdiom Aardman, ktorej výsledkom bol sympatický, netradičný animák Slepačí Úlet. No a tri roky po svojom vzniku dosiahlo DreamWorks svoj prvý samostatný komerčný úspech rozprávkou Shrek – pri svojom rozpočte iba 60 miliónov Amerických Dolárov bol celkový príjem z Box Office skoro pol miliardy Dolárov, čo je viac ako osemnásobok investovanej sumy. Od tých čias bolo jasné, že DreamWorks nezostane iba pri jednej časti Shreka a že na úspechu prvého filmu postaví celú sériu pokračovaní. V roku 2004, teda tri roky po obrovskom úspechu, sa dostavil do kín aj druhý Shrek, ktorý síce masívny úspech svojho predchodcu nezopakoval, ale viedol si nadmieru dobre (zarobil šesťnásobok svojho rozpočtu). O ďalšie tri roky Shrek Tretí mal nie len nižšie finančné príjmy, ale aj oveľa menej nadšené recenzie od kritikov a divákov, ktorí už začali istotne pociťovať takpovediac presýtenie touto sériou a ja osobne som dúfal, že tvorcovia zvážia pokles v popularite a nechajú už sériu na pokoji. Ale bohužiaľ, mýlil som sa.

Štvrté (a vraj definitívne záverečné) pokračovanie animáku o Shrekovi s podtitulom Zvonec a Koniec (ktorý považujem za ďalšiu facku prekladom originálnych názvov filmov) prišlo znovu s trojročným odstupom od posledného dielu a dopadlo presne tak, ako som očakával. Posledná časť bola podrobená veľkej kritike a najhorším hodnoteniam zo všetkých štyroch dielov a to aj napriek tomu, že si na pomoc prizvala aj čoraz viac populárnejšiu technológiu 3D (tento krát od firmy RealD). Dôvodom je bohužiaľ samotný dej. Štvrtý Shrek je iba akýmsi zlepencom rôznych zápletiek, ktoré sme už raz v minulosti videli, nie len v tejto sérii, ale aj v desiatkach ďalších filmov. Napriek veľkej snahe tvorcov o prepracovanie príbehu a zvýšenie jeho originality je celý film postavený na starej známej báze: “Shrek spraví blbosť, stratí Fionu, oľutuje to, prejde dobrodružstvom, znovu získa Fionu, všetci žili šťastne, až kým nepomreli. “Nech už sa to všetko deje akokoľvek, aj s pomocou celej plejády nových postáv, jednotvárnosť dejovej línie jednoducho nie je možné zamaskovať.  V kine som neraz pociťoval potrebu tlačidla na presunutie alebo preskočenie niektorých scén, prípadne na urýchlenie celého filmu, pretože som sa doslova nudil. Nepomáhalo ani 3D (tak ako v prípade Alice v Krajine Zázrakov) a ani zopár celkom slušných gagov a zábavných scén. Nedá sa napísať, že by som prežíval nejaké obrovské sklamanie, pretože aj napriek tomu, že nádej umiera posledná, som od tohto posledného pokračovania nič prevratné nečakal.

Čo sa týka technického spracovania, tam sa nedá filmu asi nič vytknúť. Počítačová animácia je v dnešnej dobe na dosť vysokej úrovni, takže žiadne odfláknuté textúry, alebo neprirodzené pohyby sa v snímke nenachádzajú. Všetko je utešene farebné a fantázia prostrediu jednoznačne nechýba, škoda len, že scenáristi podobnú dávku nepoužili pri písaní príbehu. Zvuku síce podľa mňa chýbal v niektorých momentoch priestor a zišlo by sa mu naplno využiť multikanálovú tenchnológiu Dolby Digital Cinema, čo by v prípade spojenia s 3D prinieslo určite lepší audio-vizuálny zážitok. Najviac ma aj v tomto prípade sklamal hudobný doprovod a to v oboch smeroch – či už v prípade klasického Score od Harryho Gresona-Williamsa, alebo komerčného Soundtracku. Gregson-Williams v poslednej dobe produkuje obrovské množstvo filmovej hudby a zjavne mu to neprospieva, teda hlavne originalite jeho výtvorov. Score k poslednému Shrekovi som počul niekoľko krát, ale vôbec ma nezaujalo. Ešte horšie je to ale v prípade komerčného Soundtracku – producenti každého Shreka stavili na jednu kartu – na používanie ľahkých gitarových Indie skladieb ako doprovod v niektorých scénach. Toto sa stalo priam tradíciou a bohužiaľ je tomu tak aj v tomto prípade, Shrek je prepchatý populárnymi pesničkami napríklad od Boba Marleyho, alebo Lionela Richieho. Úprimne sa priznám, že tieto scény na mňa pôsobili rušivo, dojmom otrepanosti a zbytočného opakovania. Už sme tento recept predsa ochutnali tri krát v minulosti, prečo znovu všetko staviť na tú istú kartu? Verím, že nejaký ten hudobný experiment by pomohol, napríklad výmena skladateľa klasického Score a zvýšenie počtu scén s klasickým doprovodom, napríklad tak, ako to bolo v prípade Johna Powella a jeho skvelej hudbe v inom animáku od DreamWorks, Ako si Vycvičiť Draka. Na to je už ale neskoro a hudba u mňa na celej čiare prepadla.

Záver úspešnej série filmov by mal byť vždy tým najlepším, čo tvorcovia zo seba dokážu vydať. V prípade Shreka je jeho posledné pokračovania ale iba pokusom o vyžmýkanie peňazí z divákov, ktorí si v minulosti zeleného obra a jeho na hlavu obrátené rozprávkové kráľovstvo obľúbili. Shrek: Zvonec a Koniec nepovažujem za dôstojné ukončenie a podobný názor so mnou zjavne zdieľajú aj diváci – hoci sa štvrtý diel v USA premieta už skoro dva mesiace, zarobil iba 234 miliónov USD, čo je iba o 60 miliónov viac, ako je jeho rozpočet. Hoci sa vďaka oneskoreným premiéram vo zvyšku sveta jeho príjem neustále zvyšuje, posledný Shrek ani zďaleka nedosahuje úspechov svojich predchodcov. Ľudia sú už možno presýtení týmto produktom a ja osobne považujem záverečnú časť za totálne zbytočnú. Na Shreka budem pozitívne spomínať aj naďalej, ale iba v prípade prvých dvoch filmov, tretí bol iba priemerom a ten posledný za veľa teda nestál. Škoda peňazí, toto mohlo vyjsť priamo na DVD. Hodnotenie 2 z 5.

Inception – Recenzia filmu

Posted in Recenzie filmov with tags , , , , , , , on 16/07/2010 by seth82

Tak ako to už vo filmovej brandži býva, režiséri sa do povedomia štúdií a divákov zvyčajne dostávajú snímkami s vysokou originalitou, ktoré im po prípadnom úspechu zaručia post na top miestach v režisérskom rebríčku. Týmto systémom sa vypracoval napríklad Bryan Singer s prelomovým filmom Podozriví (The Usual Suspects), ale aj Christopher Nolan pred desiatimi rokmi so svojím Mementom. Singer sa preslávil X-Menmi, Nolan zasa prekvapil celý filmový svet čerstvým prevedením taktiež komixového hrdinu Batmana, pričom jeho pokračovanie pred dvoma rokmi prelomilo zopár rekordov, bolo ocenené dvoma Oscarmi a dodnes sa vo filmovej databáze IMDB pohybuje na hranici Top desiatich filmov. Hoci po enormnom úspechu Temného Rytiera bolo isté, že Batman sa z filmových plátien len tak nevytratí, režisér Nolan si od komixových postáv dal pauzu a venoval sa vlastnému projektu s názvom Inception.

Inception je výnimočným projektom, ktorý síce možno nie je celkom originálny, ale vďaka Nolanovej šikovnosti a jeho vlastnému prepracovanému scenáru dostal nádych unikátu. Fanúšikom science fiction však Inception bude určite pripomínať starší film Josefa Rusnaka s názvom Trináste Poschodie, prípadne v niektorých momentoch aj Smrtihlava (Dark City). Hoci aj séria o Matrixe sa pohráva s myšlienkou inej reality, Nolan sa s týmto konceptom pohral a spracoval ho z úplne iného uhla, s originalitou a prekvapujúcim príbehom. Práve samotný dej tu vôbec spomínať nechcem, pretože na rozdiel od iných Hollywoodskych projektov, v ktorých dominujú digitálne efekty, je najdôležitejšou súčasťou filmu – stačí prezradiť jedinú maličkosť a zážitok v kine je o triedu horší (niečo ako v prípade Shutter Islandu). Uisťujem vás, že hoci táto snímka má celkom úctyhodnú dĺžku niečo cez 2 a pol hodiny, nudiť sa rozhodne nebudete a aj napriek úvodnému pocitu zmätenia vás dej istotne prekvapí. Práve samotné prekvapenia a zvraty dávkuje Nolan opatrne a s citom, takže nikomu ich počet alebo frekvencia nepríde prehnaná, alebo otravná. Príbeh je skvostom, Nolan sa znovu predviedol v plnej kráse nie len v režisérskej stoličke, ale tak ako aj v prípade Mementa aj scenárom.

Herecké výkony sú na perfektnej úrovni. V Inception sa nachádza celá plejáda filmových hviezd, od Leonarda DiCapria, cez Michaela Cainea, Marion Cotillard, Ellen Page, Kena Watanabeho až po Cilliana Murphyho a Josepha Gordona-Levitta. Každý z nich podal skvelý výkon a hoci ja osobne nie som  práve milovníkom Ellen Page, v tejto role sa mi veľmi páčila. Jednoducho žiadne drevené tváre alebo prehnané herecké reakcie, dokonca aj tých pár vtipov v snímke bolo nevtieravých a herci ich predviedli s ľahkosťou a prirodzenosťou. Nolan mal k dispozícii dobrý herecký káder a poriadne ho využil – k ich výkonom nemôžem napísať nič negatívne, nech už išlo o postavy, ktoré sa objavovali v skoro každej scéne alebo o tie, ktoré sa tam iba mihli – jednoducho super.

Hoci Nolan zo začiatku nepočítal s tým, že Inception bude mať tak vysoký rozpočet, predsa len sa počas produkcie vyšplhal až na pekných 160 miliónov Amerických Dolárov. Vďaka takejto finančnej injekcii od štúdií Warner Brothers sa jeho technickej stránke ušiel dostatok pozornosti. Digitálne efekty sú skoro dokonalé a hoci nie sú kostrou filmu (ako v prípade Avataru), neboli odfláknuté ako napríklad v DragonBall, alebo v staršom Van Helsingovi. Obzvlášť by som vyzdvihol kvalitu zvuku, ale hlavne kameru. Hlavný kameraman Wally Pfister už s Nolanom spolupracoval na všetkých jeho predchádzajúcich projektoch a bol nominovaný na tri Oscary. Veľmi sa mi páčila prehľadnosť akčných scén, ktorých je v Inception neúrekom – žiadne prehané natriasanie, žiadne “experimentálne” zábery a uhly – všetko prebiehalo krásne plynule a ladne, čo zaručuje to, že sa žiaden divák nestratí ani v poriadne hutných akčných scénach. Výprava taktiež v kvalite nezaostáva a vďaka faktu, že film sa zaoberá inými realitami, je bohatá a plná priestoru. Technicky to zvládol Nolan so svojím tímom na jednotku.

O hudobný doprovod sa postaral aj v tomto prípade Hans Zimmer, ktorý spoločne s Jamesom Newtonom Howardom zložil aj score k Temnému Rytierovi. Mám rád Zimmerovu tvorbu a jeho skladby často figurujú v mojom playliste, je mi však jasné, že score k Inception medzi nimi nebude. Nechcem tvrdiť, že Zimmerova hudba zle dopĺňa film, to nie, ale samostatné score je celkovo nekonzistentné a dosť jednotvárne. Žiadne zapamätateľné časti, poväčšine iba rôzne zvuky a hukot s občasným ožitím niektorého z nástrojov v orchestri. Jediná skladba, ktorá ma aj v samotnom filme upútala, bola úplne posledná s názvom Time, ktorú si určite v závere všimnete aj vy. V každom prípade ak nevezmem do úvahy moju záľubu v  samostatnom počúvaní klasických soundtrackov, tak Zimmerova hudba Inception nijako neškodí a svoju úlohu spĺňa, hoci nie výnimočne, ale s takpovediac “mechanickou” presnosťou – ničím neurazí, ale ani neprekvapí.

Inception sa zaradil na prvú priečku v mojom tohtoročnom filmovom rebríčku, pričom tesne pod ním tróni animák od DreamWorks, Ako Vycvičiť Draka. Christopher Nolan mi znovu vyrazil dych a prekvapil skvelým spracovaním nie celkom originálnej myšlienky, pričom ani jeden z aspektov filmu nepokuľháva na kvalite a udržiava si počas svojich skoro 150-tich minút vysokú úroveň. Tešte sa na prekvapujúci a zaujímavý dej, ktorý vás určite nesklame, tak ako v prípade Mementa. Inception je film, ktorý musíte určite vidieť v kine, ak máte trochu času a neľutujete minúť zopár Eur za zážitok na Striebornom Plátne – v prípade Inception tie peniaze určite neoľutujete. Hodnotenie samozrejme naplno, teda 5 z 5, bez váhania a rozmýšľania.

Recenzia Filmu – Prince of Persia: The Sands of Time

Posted in Recenzie filmov with tags , , , , , , , , , on 24/05/2010 by seth82

Princ z Perzie je už desaťročia známym slovným spojením, hlavne pre milovníkov počítačových hier. Keď Jordan Mechner v októbri 1989 v spolupráci so spoločnosťou Broderbund vydal prvú hru Princ z Perzie, istotne netušil, že jeho výtvor bude mať tak veľký úspech. V nasledujúcich dvadsiatich rokoch vzniklo 13 rôznych verzií na rozličných platformách, vrátane tých mobilných. Úspech hernej série, tak ako v prípade Tomb Raidera alebo Resident Evil, nalákal filmové štúdiá, pričom tento krát sa adaptácie ujal producentský mág Jerry Bruckheimer (má na svedomí desiatky hitov od Top Gun až po sériu Piráti Karibiku) a aby toho nebolo náhodou málo, tak sa pridalo aj štúdio Disney. Hoci Bruckheimer zakúpil práva už v roku 2004, celá produkcia sa dostala do pohybu až o tri roky neskôr a s menším oneskorením prichádza prvá filmová adaptácia hry Princ z Perzie do kín, s podtitulom Piesky Času.

Vývoj tohto projektu som sledoval pozorne už od jeho prvých krokov a v prvých mesiacoch som bol celkom nadšený z viacerých dôvodov – Bruckheimer a Disney boli zárukou, že nepôjde o nejaký nízkonákladový béčkový projekt ako v prípade nepodarkov od Uweho Bolla. Ďalším potešujúcim faktom bola informácia, že Bruckheimerov plán je z Princa z Perzie vytvoriť trilógiu podobnú Pirátom Karibiku. Neskôr však prišlo sklamanie, keď Disney ohlásilo režiséra celého projektu, Mikea Newella, ktorý je síce veteránom, ale nie príliš úspešným. Najhorším rozhodnutím, ktoré sa odrazilo aj na celkovom hodnotení filmu, bol ale výber scenáristov. Vybrať relatívne neskúsenú trojicu na film s tak vysokým rozpočtom (200 miliónov USD) bol odvážny ťah, ktorý sa ale žiaľ nevyplatil.

Scenár je totiž najhorším aspektom Prince of Persia. Boaz Yakin, Doug Miro a Carlo Bernard jednoducho priveľké sústo nezvládli, dej robí v niektorých okamihoch dosť nečakané obrovské skoky v čase, ktoré pôsobia viac ako rušivo. Nemožno napísať, že by bol vo filme nedostatok akcie alebo romantiky, ale celé mi to pripomínalo ako dosť nepodarene zošité úryvky z prvých dvoch Múmií a hry Assasin’s Creed. Začiatok vzťahu medzi princom Dastanom (Jake Gyllenhaal) a princeznou Taminou (Gemma Arterton) veľmi dôveryhodne pripomína sarkastické rozhovory a vtipné situácie medzi hlavnými dvoma protagonistami  práve spomínanej Múmie, čo ale samozrejme nie je vôbec na škodu. Toto iskrenie prinieslo niekoľko dobrých scén, ktorých ale nebolo až toľko a neboli až tak vtipné, ako by som si ja osobne želal. Zišlo by sa lepšie prepracovanie postáv a to nielen v prípade dvojice Dastan a Tamina, ale napríklad aj hlavného záporáka Nizama (Sir Ben Kingsley) a hlavne šejka Amara (Alfred Molina). Dôvod Nizama, ktorý spôsobil jeho zlobu, je príliš pritiahnutý za vlasy a šejk Amar (chudák Molina, v takejto role som ho ešte nevidel) pôsobí väčšinu času ako dvorný šašo. Predpokladám, že trojica scenáristov istotne od úplného začiatku vedela, že z Princa z Perzie bude trilógia, nechápem celkom, prečo sa snažili natlačiť všetko takto neúhľadne do jedného filmu. Je to veľká škoda, tento projekt a jeho príbeh mal veľký potenciál…

Vďaka štedrému rozpočtu je vo filme samozrejme veľkolepá výprava a veľmi veľké množstvo akcie zmiešanej s digitálnymi efektmi spoločnosti ILM, ktorá s Bruckheimerom spolupracovala už aj na Pirátoch Karibiku. Celé je to dopĺňané skákaním po strechách a inými kaskadérskymi kúskami, ktoré mi znova pripomenuli Assasin’s Creed  a v niektorých momentoch vyzerajú ako celkom podarená reklama na Parkour. Herecké výkony ako také zodpovedajú tomu, ako boli napísané postavy, Gyllenhaal a Arterton (ktorá v snímke vyzerá fakt úžasne) to zvládajú na celkom dobrej úrovni, Kingsley je typický (hoci dosť nudný) záporák, Molina zo seba vypúšťa poväčšine trápne hlášky, ktoré jeho postave v mnohých prípadoch nesedia, jednoducho všetko je takpovediac priemer.

Najviac ma ale prekvapila a potešila hudba. Hoci niektoré výtvory od Harryho Gregsona-Williamsa som počul, nikdy ma nejako zvlášť neupútali, jeho doprovod k Princovi z Perzie to však dokázal. Už vo filme značne napomáha pri budovaní atmosféry, je mohutný v potrebných záberoch, pomalý a romantický v tých ďalších, všetko samozrejme s miernym orientálnym podfarbením. Hoci vzdialene pripomína Goldsmithovu hudbu k Múmii, Gregson-Williams predsa len dokázal vytvoriť niečo konzistentné, nie iba 20 skladieb so samostatnou identitou – Score k Princovi z Perzie sa výborne počúva aj samostatne, bez filmu. A ako je to už v dnešnej dobe tradíciou, na klasickom albume je prítomná aj pesnička od populárnej hviezdy pop music, tentokrát je to Alanis Morissette, ktorá pre film zložila skladbu I Remain (ktorá by tam teda vôbec nemusela byť).

Princ z Perzie ma v prvých momentoch dosť sklamal. Očakával som konečne podarený projekt založený na počítačovej hre, ale ani tento krát sa to nepodarilo tak, ako by som si to želal. Avšak asi v polovici filmu som sa pristihol, že aj napriek zbabranému scenáru a príbehu sa mi film z nejakého dôvodu aj celkom páčil. Neviem čím to je, ale ako celok má Princ z Perzie niečo v sebe, minimálne tony akcie a skvelej hudby a spoločne s hviezdnym hereckým obsadením vytvára zaujímavý (ale aj poddimenzovaný) projekt, ktorý si zaslúži lepších scenáristov, ale aj obecenstvo v kine. Princa z Perzie nemôžem ani náhodou porovnať s kvalitami, príbehom a hlavne humorom v Pirátoch Karibiku, avšak je istotne na oveľa vyššej úrovni ako nedávny Súboj Titanov. Za celé dve hodiny som sa v kine nenudil ani raz, takže ako bezhlavá zábava na víkendové odpoludnie pred grilovačkou, alebo ako relax po náročnom dni v práci bude Princ z Perzie istotne fungovať pre väčšinu divákov. A fungoval aj pre mňa. Celkové hodnotenie 3 z 5.

Iron Man 2 – Recenzia filmu

Posted in Recenzie filmov, Uncategorized with tags , , , , , , , on 29/04/2010 by seth82

Keď som v máji 2008 písal vcelku pozitívnu recenziu na film Jona Favreaua Iron Man, netušil som, že bude až tak úspešný. Hoci nebol dokonalým výtvorom a hlavná postava jednoznačne nepatrila medzi najznámejších hrdinov Marvelu, predsa len si dokázal získať srdcia publika, najmä vďaka výkonu Roberta Downeyho Juniora, pričom Gwyneth Paltrow a dnes už Oscarom ocenený Jeff Bridges za ním vôbec nezaostávali. Aj vďaka tomu sa jeho tržby v celosvetovej Box Office zastavili na hranici 585 miliónov Amerických Dolárov, čo je v porovnaní s jeho rozpočtom 140 Miliónov USD viac ako trojnásobok. S neočakávaným úspechom sa samozrejme dostavila aj odozva – správy z Marvel Studios o pokračovaní Iron Mana  sa na stránkach agentúry Reuters objavili už po jeho premiérovom víkende, počas ktorého inkasoval zdravých 102 miliónov USD. Necelé dva roky po premiére Iron Mana sme sa teda dočkali jeho pokračovania.

Priznám sa, že hneď po vydaní prvých recenzií na portáloch Empire a TotalFilm som zostal dosť zaskočený, keďže v oboch prípadoch bol Iron Man 2 ohodnotený na priemerných 70 percent. Avšak môj názor je iný a osobne si myslím, že Iron Man 2 má na viac a istotne sa v mnohých aspektoch v porovnaní s jeho predchodcom zlepšil. Dej mi vzdialene pripomína úvod Spidermana 3. Keďže v prvej časti Tony Stark odhalil identitu Iron Mana, stala sa z neho v podstate celosvetová hviezda, ktorá sa postarala o mier na blízkom východe a v podstate na celej planéte. Bohužiaľ svoju slávu veľmi nezvláda a hoci aj dovtedy bol poriadne cynický a narcistický, v tomto prípade už Stark začal preháňať doslova všetko. Jeho úpadok urýchľuje aj ďalší aspekt, ktorý ale nechcem prezrádzať. Tento nie príliš potešiteľný proces ale zastaví Whiplash, ruský vynálezca, ktorý má s rodinou Starka nevybavené účty a vstupuje na scénu. Do celého diania sa postupne primieša aj snaha Marvelu o reklamu na Avengers (premiéra 2012, ak chcete viac info, Google vám istotne poradí) a tým pádom aj jej odpovedajúce nové postavy, ktoré spomeniem neskôr. Nastáva boj Iron Mana s početným množstvom problémov, vrátane samého seba.

Uznávam, príbeh nie je ničím originálny a už sme to na plátnach a DVD niekoľko krát videli, ale je tu zopár dôležitých aspektov, ktoré mi nedovolili odsúdiť toto pokračovanie ako absolútnu zbytočnosť. Tým prvým a podstatným je Robert Downey Jr. Áno, ja viem, že to bolo viac-menej očakávané, ale jeho výkon sa jednoducho nedá prehliadnuť. Ak to mám porovnať so Sherlockom Holmesom, tak podľa môjho skromného názoru hrá postavu Tonyho Starka o sto percent lepšie. Suchý, cynický, sebavedomý a exhibicionistický Stark bez pochybností pre seba ukradol celý film, aj napriek prítomnosti iných postáv a hviezd. Hociktorá scéna je živšia a zábavnejšia iba vďaka prítomnosti Downeyho Juniora, ak by som to mal opísať jednoducho: napriek skvelým digitálnym efektom a nadpriemernej porcii akcie, práve Tony Stark je tou vlastnosťou filmu, ktorá ho drží na dostatočne vysokej úrovni. A hoci Downey Junior exceluje a znovu zatieňuje ostatné postavy, neznamená to, že ostatní herci sa iba tak flákali. Gwyneth Paltrow znovu dokazuje svoje herecké umenie ako Starkova partnerka Pepper Potts a iskrenie medzi ňou a Starkom spôsobuje skvelé scény so zábavnými dialógmi, ktoré pobavia každého diváka. A aj keď by mal byť hlavnou zápornou postavou Ivan Vanko alias Whiplash (Mickey Rourke), mňa osobne skôr zaujal konkurent Tonyho Sparka, Justin Hammer, ktorého si zahral Sam Rockwell (Moon). Jeho postava je zmätená a večne nepokojná, čo zväčšuje pravdepodobnosť, že vykoná niečo neočakávané. Rockwell už v Moone potvrdil, že patrí medzi kvalitných hercov a jeho prevedenie Hammera je fakt hodné ďalšieho uznania. Rourke ako Vanko síce hral dobre, ale osud Whiplasha bol veľmi ľahko predvídateľný a jednorozmerný, skoro ako podľa nejakej šablóny.

No a postupne prejdem k postavám Avengers. Hoci Scarlett Johansson sa v role Natashe Romanoff (aka Natalie Rushman) objavovala pravidelne na reklamných posteroch na film, predsa len nepatrí medzi vedúce postavy a ja som sa nemohol zbaviť dojmu, že ak by ju scenárista Justin Theroux (Tropic Thunder) zo scenára úplne vymazal, nik by si to ani nevšimol. To isté ale platí aj pre Nicka Furyho v podaní Samuela L. Jacksona a agenta Coulsona, ktorého znovu stvárnil Clark Gregg. Dôvod prítomnosti je ľuďom, ktorí sledujú filmovú scénu, jasný – všetky spomínané postavy spoločne s Iron Manom sa o dva roky objavia vo vlajkovej lodi Marvelu, The Avengers. Štúdio chce týmito krokmi zjavne pripraviť divákov na to, že ich v najbližšej budúcnosti uvidia spolu v jednej snímke, ktorá sa nebude zaoberať primárne iba jedným z nich (iste ste si všimli malé cameo Tonyho Starka vo filme Incredible Hulk, teda ďalší z náznakov tejto stratégie). V každom prípade, Iron Manovi 2 ich prítomnosť nijako nepomohla, Johansson možno priláka ďalších divákov z mužského publika.

Technickým aspektom nie je v podstate čo vytknúť. Digitálne efekty za odhadovaný rozpočet 200 miliónov USD už v dnešnej dobe asi nik nepokazí, strih je premyslený a nik sa nemusí obávať žiadneho zmätku. Veľmi ma ale potešila krásne stabilná kamera, ktorá aj napriek obrovskému množstvu akčných a rýchlych scén (Iron Man 2 ich počtom tromfne asi aj Michaela Baya) stabilná a plynulá, netrasie sa a nepobehuje experimentálne po celej scéne. Je radosť sledovať adrenalínové scény, v ktorých vám neujde ani jeden detail vďaka kameramanom s premyslenou stratégiou, na rozdiel od tých v najnovšom Súboji Titanov. Výprava nezaostáva; USA, Rusko, Monako, záverečné scény v meste vybudovanom Howardom Starkom (otec Tonyho), všetko pôsobí efektne veľkolepo.

Hudba je, ako to už v týchto prípadoch tradične býva, rozdelená na dve kategórie. Jednou je Soundtrack zložený z hitov rôznych kapiel (dal by som ruku za to, že som tam počul Queen a Daft Punk), na moje veľké prekvapenie je však vydaný ako samostatný album skupiny AC/DC. Myslím, že prehliadnuť sa nedá, jeho predajnosť na hudobných trhoch aj napriek priemerným recenziám je veľmi vysoká. A práve tento album zjavne popularitou zatienil hudobný podmaz, Score od amerického skladateľa Johna Debneya, ktoré sa mi v samotnom filme celkom páčilo. Jeho jediná chyba je, že podľa Debneyho Twittov bude oficiálne vydaný až 7 Júla, čo je pre milovníkov filmovej hudby negatívna správa. Kombinácia Soundtracku a Score je ale v snímke vyvážená a pôsobivá.

Pokračovanie Iron Mana našťastie nedopadlo ako veľká časť iných druhých častí, ktoré sú zvyčajne menej kvalitné a zaslepené úspechom svojich predchodcov. Robert Downey Jr. znovu upútava na seba pozornosť a svojím hereckým výkonom v role Tonyho Starka dvihol úroveň celej snímky. Pre mňa bol najlepším aspektom celého filmu, aj napriek vysokej kvalite jeho technickej stránky. A hoci chybičky sa nájdu aj v Iron Manovi 2, poniektorým sa nebude pozdávať relatívna jednoduchosť príbehu a iní zasa budú mať ten známy pocit “už to tu raz bolo”, Iron Man 2 ma v kine výborne pobavil aj bez dnes populárneho 3D a to hlavne vďaka výkonu hercov a skvele napísaným dialógom, čo sa v dnešnej dobe vlády vizuálnych efektov v prípade Blockbusterov len tak často nevidí. Návštevu kina jednoznačne odporúčam, celkové hodnotenie 4 z 5.

(nedá mi nepripomenúť jednu perličku – aj napriek tomu, že kritici hodnotia pokračovanie Iron Mana v priemere na 75 percent, hlasovanie divákov na IMDB ukazuje, že ho nevidia až tak kriticky, po hlasovaní skoro 2000 ľudí je hodnotenie 8,7 z 10, čo je skoro o 20 percent viac, ako u kritikov…)

Recenzia filmu The Lovely Bones (Pevné Puto)

Posted in Recenzie filmov with tags , , , , , , , , , on 03/01/2010 by seth82

Keďže je táto recenzia určená pre server MovieMania, používal som v nej preklad názvu filmu schválený slovenskými distribútormi, ktorý mi síce príde mierne retardovaný, ale ja s tým žiaľ nič nenerobím…

Keď v roku 2001 zožal novozélandský režisér Peter Jackson prvé veľké úspechy s prvou časťou fantasy trilógie Pán Prsteňov, vyzeralo to s ním snubne. O dva roky neskôr, po získaní jedenástich Oscarov, bolo jasné, že od toho momentu nebude mať nikdy problém s financovaním svojich vlastných projektov a prakticky si môže robiť to, čo sa mu zapáči. A tak sa aj stalo – Jackson sa hneď vrhol na svoj sen – natočiť ďalšiu verzie príbehu o King Kongovi. No a postupne sa dostávame aj k jeho poslednému projektu s názvom Pevné Puto, ktoré sa mierne vymyká z celkového konceptu Jacksonovej doterajšej tvorby.

Už pred viac ako dvoma rokmi ma zaujala správa na internetovom portáli Empire, ktorá oznamovala začiatok produkcie na Jacksonovom novom filme, ktorého krátka charakteristika sa mi celkom pozdávala. Hoci pôvodne malo ísť o nízkonákladovú snímku, náklady sa zvýšili po zlepšení úrovne digitálnych efektov. Hneď na to nasledovalo zverejnenie prvého traileru, ktorý ma doslova fascinoval –  spojenie skvelých scén s hudbou legendy Briana Ena a melancholickej piesne z dielne škótskych Cocteau Twins ma uistilo v tom, že práve Pevné Puto bude pre mňa pravdepodobne filmom roka. Nuž ale, ako to pri veľkých očakávaniach býva, často sa dostaví sklamanie a hoci Pevné Puto je nepochybne výborným filmom, predsa len mi tam niečo chýbalo. Možno to je spôsobené práve tým, že som sa naň až prehnane tešil, prípadne Jacksonovou snahou vtesnať príbeh v v amerických kinách do rozmedzí certifikátu PG13, ale v každom prípade Pevné Puto nie je pre mňa tým najlepším v roku 2009.

Z príbehu nespomeniem radšej ani slovo. Dôvod je jednoduchý – samotný trailer totiž prezradil viac, ako mal. Myslím, že ak by som ho vopred nevidel, prekvapenie z filmu a dosť netradičný dej by my imponovali oveľa viac. Dá sa povedať, že niečo podobné bude platiť aj pre tých divákov, ktorí už pôvodný román od Alice Seboldovej čítali. Teda v skratke by som to asi opísal tak, že čím menej o samotnom príbehu viete, tým lepšie pre vás a hoci scenár nie je práve dokonalý (s Jacksonom znova spolupracovala aj Philippa Boyens, ktorá už má Oscara za Návrat Kráľa), režisér z neho dokázal vyťažiť čo najviac. Aj vďaka tomu sa bude v priamej závislosti od množstva vedomostí o príbehu zážitok každého diváka stupňovať.

Najväčšou devízou Pevného Puta nie je príbeh, ani digitálne efekty spoločnosti WETA, sú ňou herecké výkony. Iba málokedy sa niečo také dá v prípade hollywoodskej produkcie napísať, Pevné Puto je výnimkou. Celý film prakticky stojí a padá na umení mladej herečky Saoirse Ronan (nominovaná na Oscara za vedľajšiu rolu vo filme Atonement), ktorá v úlohe Susie doslova exceluje. Jackson mal pri jej výbere náramne šťastnú ruku, do roly nevinného dievčaťa, ktoré sa stane obeťou psychopata, sa bezpochyby hodila. Avšak väčšie prekvapenie prišlo v úlohe otca Susie – Jacka Salmona, ktorého stvárnil doteraz pomerne kritizovaný Mark Wahlberg. Hoci jeho doterajšie portfólio pozostáva zväčša z akčných filmov alebo thrillerov, Wahlberg mi na moje osobné počudovanie v úlohe Jacka vôbec nevadil, skôr imponoval. Jeho výkon bol úplne prirodzený a keďže ide o film plný emócií, prechod z prevažne akčného herca do roly milujúceho, starostlivého otca zvládol Wahlberg myslím celkom bravúrne. Nesmiem ale zabudnúť ani na držiteľku Oscara Rachel Weisz, ktorá sa ale žiaľ ako matka Susie vďaka scenáru vo filme príliš neobjavovala. Príjemný závan optimizmu priniesla do príbehu aj Susan Sarandon, ktorá ma nesmierne pobavila svojou skeptickou starou mamou Susie, plnou čierneho humoru a sarkazmu. Naopak, sklamala ma záporná postava George Harvey, ktorú si zahral Stanley Tucci. Nechcem tvrdiť, že by bol jeho výkon zlý, chyba bude skôr na strane scenáristov, ktorí napísali jeho postavu dosť jednoducho, jednorozmerne. Jednoducho je zlý a basta. Na záver ešte spomeniem aj Rose Mclver (áno, jej priezvisko je napísané správne, nič mu nechýba), ktorá ako sestra Susie zohrala v snímke dosť podstatnú rolu a dovolím si predpovedať, že ju čaká snubná kariéra…Zvyšok osadenstva nestojí za špeciálne zmienky, celkovo som si nevšimol nejaké podstatné výkyvy v kvalite hereckých výkonov.

Technické aspekty Pevného Puta sú vďaka dlhoročnej filmárskej praxi Petra Jacksona a jeho tímu na tej najvyššej možnej úrovni. Hoci výprava nie je veľkolepá ako v Pánovi Prsteňov alebo v King Kongovi, vo filme s úplne odlišnou tematikou sa to samozrejme ani nedalo očakávať. Napriek tomu fantasy nádych sveta Susie po jej smrti pridáva snímke extra rozmer, ktorý ho predsa len pozdvihuje nad zvyšok relatívne komorných drám. Strih a kamera taktiež poskytnú zopár veľmi dobrých momentov (scény v uliciach  po smrti Susie), nie je im čo vytknúť. Hudobný doprovod patrí k ďalším trefným Jacksonovým výberom – score k Pevnému Putu zložil dosť podceňovaný britský skladateľ Brian Eno, ktorého Duna patrí ku kultovým hudobným sprievodom k filmu. Jeho svojský štýl vystihuje nálady vo filme a je veľká škoda, že na hudobnom  trhu ešte stále nie je dostupný a nemal som možnosť vypočuť si ho samostatne ako celok.

Pevné Puto je veľmi špecifickým projektom. Niektorých ľudí nemusí svojou tematikou vôbec zaujať, na druhej strane ak niekoho chytí za srdce, navodzuje mu pocit výborného filmu plného emócií z prostredia rodinného života, ktorého skoro dokonalý kolobeh naruší jediné veľké nešťastie a jeho dopad poznamená celé okolie. Saoirse Ronan v dueli s Markom Wahlbergom hrajú najpodstatnejšie roly a musím priznať, že dve nominácie zo strany kritikov (Critics Choice Awards) za najlepšiu herečku a najlepšiu mladú herečku poputovali práve Saoirse. Príbeh je zvláštny, má svoje čaro a v spojení so všetkým spomínaným  tvoria jeden magický celok, ktorý síce nie je dokonalý, má svoje muchy a slabé chvíľky, ale ak vás chytí za srdce, bude to istotne s veľkou silou. Celkové hodnotenie 4 z 5.

Recenzia filmu Sherlock Holmes

Posted in Recenzie filmov with tags , , , , , on 26/12/2009 by seth82

Guy Ritchie istotne patrí k elite Britských režisérov, hoci jeho úspechy sú dosť striedme. Pred jedenástimi rokmi sa preslávil filmom Zbaľ Prachy a Vypadni, následne na to znova zaujal publikum ale aj kritikov s Podfu(c)kom. Avšak odvtedy nastal kvalitatívny zostup, Revolver prepadol na celej čiare a minuloročný Rocknrolla si síce polepšil, ale neexceloval. Práve preto asi ani nikoho neprekvapilo Ritchieho rozhodnutie dať si pauzu s gangsterkami preplnenými drsným humorom. Jeho najnovší výtvor sa totiž zaoberá slávnym anglickým detektívom Sherlockom Holmesom z dielne spisovateľa Arthura Conana Doylea.

Filmov s rovnakým názvom nájdete vo filmovej databáze IMDB plno, detektívne príbehy Holmesa a jeho asistenta doktora Watsona boli vždy vďačným materiálom pre filmárov. V porovnaní s predchádzajúcimi filmovými verziami je ale tá od Ritchieho dosť odlišná – dostala do vienka nový, akčnejší, modernejší a menej konzervatívny nádych. Ostatne, to si každý mohol domyslieť aj z trailerov, ktoré boli dostupné či už na Internete, alebo v kinách – Holmes ako skvelý zápasník a Watson ako nadmieru skeptický doktor so zmyslom pre dobrodružstvo – to sú iba dve z obrovskej kopy odlišností, ktoré v Ritchieho filme pri porovnaní s knižnou predlohou nájdete. Možno by ste si pomysleli, že takéto “vylepšenia” nemôžu byť na škodu, ale ja osobne si myslím, že v tomto prípade je opak pravdou.

Celý príbeh stojí na dosť nestabilnom základe. Hoci dej je zo začiatku dosť priamočiary, postupom času sa komplikuje a v niektorých momentoch (návraty dozadu, “flashbacky”) sa stáva mierne nezrozumiteľným.  Najhoršou chybou je, že v deji mi chýbal typický Doyleovský šarm a dômyselnosť – zopár Holmesových “geniálnych” dedukcií ako keby bolo násilím vsunutých do príbehu, neprirodzene, bez citu. Akcie bolo na rozdiel od originálnych Doyleových príbehov oveľa viac, v podstate iba vďaka nim sa v projekte použili digitálne efekty. Najviac ma ale sklamal záver, ktorý na ujasnenie všetkých predchádzajúcich záhad obsahoval rôzne dodatky, ktoré pôsobili ako celok veľmi neprirodzene. Zdalo sa mi, že sa Ritchie snažil vložiť do deja viac inteligentné a prekvapivé zvraty, spolupráca až piatich scenáristov ale zjavne nebola dostatočná. Na druhej strane treba podotknúť, že dobová atmosféra Londýna bola vykreslená detailne a v niektorých momentoch mala mierne Burtonovský nádych. Prirovnal by som ju k tej, ktorú si môžete pamätať zo snímky Z Pekla s Johnnym Deppom v hlavnej úlohe.

Herecké výkony naproti tomu vôbec nie sú zlé. Robert Downey Junior bol za svoj výkon v úlohe Sherlocka Holmesa nominovaný na Zlatý Glóbus, Jude Law ako doktor Watson kvalitatívne nijako nezaostáva. Rachel McAdams ako Irene Adler je nepredvídateľná a Mark Strong bol ako stvorený do zápornej roly lorda Blackwooda. Keďže sa jedná o britský film, drvivá väčšina hercov pochádza z Anglicka, poniektorí z Kanady. Najviac ma preto už v minulosti prekvapilo rozhodnutie Ritchieho vybrať do hlavnej úlohy rodeného New Yorčana Downeyho, ktorý sa v tomto filme bohužiaľ dosť márne snažil o typický britský prízvuk. V Británii žijem už nejaký ten rôčik a moja Angličtina nie je na zlej úrovni, priznám sa ale, že mrmlaniu Roberta Downeyho som vo velkom počte momentov rozumel iba s veľkými ťažkosťami. V kine som bol s mojou spolužiačkou, ktorá je rodená Angličanka a tá bohužiaľ zažívala to isté. Nebolo to nízkou hlasitosťou zvukového systému v kine a ani zlou kvalitou zvuku – Downeyho snaha o britský prízvuk bola jednoducho v niektorých momentoch skôr na škodu ako na úžitok. To ale nič nemení na fakte, že jeho herecký výkon bol fakt dobrý a záblesky čierneho humoru medzi ním a Watsonom boli celkom občerstvujúce.

Mňa osobne príjemne potešila kamera a strih. Už v samotnom úvode sú scény, ktoré boli zvládnuté doslova bravúrne a napriek niektorým sekciám s roztrasenou “akčnou” kamerou boli scény prehľadné a dalo sa v nich ľahko orientovať. Hoci množstvo digitálnych efektov je v porovnaní s letnými Blockbustermi značne obmedzené, vďaka nim sa Londýn stal z moderného mesta 21. storočia industriálnym, nie práve najčistejším Viktoriánskym veľkomestom. Hudba ma na druhej strane poriadne sklamala. Score som mal k dispozícii už skoro dva týždne pred premiérou a výtvor Hansa Zimmera ma vôbec nezaujal. Ani vo filme hudba nijako neexcelovala a niekedy bola doslova otravná. Nedá sa ani porovnať s predchádzajúcimi Zimmerovými doprovodmi Frost / Nixon a Dark Knight.

Najnovšia filmová adaptácia príbehov Sherlocka Holmesa je pomerne rozpačitým filmom. Režisér Guy Ritchie sa napriek snahe o inteligentný akčný detektívny príbeh mierne sekol a z úsilia jeho piatich scenáristov vzišlo mierne zmätené dielo, ktoré má síce ďaleko od bažín nekvalitných filmov, avšak najvyššie méty taktiež ani náhodou nedosahuje. 128 minút je pomerne dosť a v závere som sa už niekoľko krát aj pozrel na hodinky, čo by sa pri pozeraní zaujímavej snímky nemalo divákovi stávať. Nemôžem povedať, že by som kúpu lístku na tento film ľutoval, ale čakal som niečo viac. Sherlock Holmes sa zaradil medzi iné priemerné filmy, na ktoré sa veľmi ľahko zabúda… Hodnotenie 2,5 z 5.

Recenzia filmu Avatar

Posted in Recenzie filmov with tags , , , on 17/12/2009 by seth82

V úvode tejto recenzie by som sa chcel podeliť s mojou osobnou filmovou “filozofiou”: hoci veľké množstvo ľudí tvrdí, že každý filmový výtvor by mal upútať diváka hlavne svojím príbehom, ja sa s týmto názorom nestotožňujem. Už viackrát som v mojich predchádzajúcich recenziách naznačil, že vizuálna stránka robí kinematografiu a samotné kiná tým, čím sú; a vďaka nej sa ešte vždy nájde dostatok ľudí, ktorí neuprednostnia nekvalitné ilegálne kópie šíriace sa po Internete, ale radšej si film užijú naplno na Striebornom plátne. Aj vďaka tomu je táto recenzia ovplyvnená tým, čo mňa osobne pri pozeraní Avataru absolútne dostalo – teda vizualizáciou a celkovým prevedením v 3D.

Musím priznať, že voči tomuto projektu som bol už vopred celkom skeptický. Nedá sa povedať, že by som  držiteľa troch Oscarov Jamesa Camerona nemal v láske, Terminátora mám celkom rád, ale svojim Titanicom ma teda istotne neohúril a dodnes ho považujem za jeden z najväčších gýčov v dejinách moderného filmu. Čo ma v mojej skepse ale ovplyvnilo najviac, boli prvé fotky z natáčania Avataru a nakoniec aj samotný trailer. Modré stvorenia mi pripadali vrcholne nesympatické (a to sa, úprimne povediac, nezmenilo ani po zhliadnutí samotného filmu) a výzor fantasy krajiny mi mierne pripomínal kresbu voskovými pastelkami. Začal som z toho v duchu viniť štúdio WETA, ktoré som ešte donedávna nepovažoval za dostatočnú konkurenciu ILM. Ale našťastie som sa kruto mýlil a môžem s radosťou oznámiť, že Avatar je vizuálne dokonalý.

Najprv však budem venovať priestor kritike. Najhorším aspektom Avataru je jeho samotný príbeh. Nebudem prvý a ani posledný recenzent, ktorý Avatar prirovnáva k westernovej klasike Tanec s Vlkmi. Pokiaľ ste ju videli, vaša schopnosť predvídať udalosti vo filme stúpne o sto percent a dej vás ničím neprekvapí. Najhoršie na tom je, že aj napriek chýbajúcej originalite (až na niektoré minoritné prvky) Cameron z nejakého dôvodu neodolal nutkaniu a spáchal niekoľko úplne zbytočných klišé scén, bez ktorých by sa Avatar istotne zaobišiel a jeho 162-minútová dĺžka by sa mierne upravila. Nechcem tým tvrdiť, že by som sa počas filmu nudil – to nie, ale od menej kvalitných úsekov by sa osekať istotne dal. Vrámci kritiky by sa ešte dal spomenúť pochybný výkon Sigourney Weaver, ktorá v niektorých záberoch vyzerala, ako keby ju k natáčaniu niekto donútil bičom. No a to je všetko.

Pamätám si útržky z mojej dávnejšej recenzie na film 300, v ktorej som sa vyjadril, že vizuálny zážitok v kinách vďaka nemu dosiahol maximum. Omyl. Po zážitku z Avataru to beriem späť – neviem ani slovami opísať, ako som sa cítil pri mohutných scénach v tomto filme. Technológia Real 3D spoločne s obrovským plátnom a zvukom Dolby Digital spôsobili doslova mágiu. Proste toto bol pre mňa jednoznačne najunikátnejší zážitok z kina vôbec a hoci som už niekoľko 3D snímok predtým videl, na Avatar sa kvalitou spracovania a využitia priestoru, ľudovo povedané, nechytajú. Dokonalé digitálne efekty, vykreslenie fiktívnej scenérie s fosforeskujúcou prírodou, poletujúca kamera a dokonalý strih – to všetko ma do filmu vtiahlo tak hlboko, že som si na moje veľké prekvapenie úplne prestal všímať iritujúce stvorenie sediace vedľa mňa, požierajúce plné vedro pukancov. To však nie je všetko – hudba Jamesa Hornera ešte tento zážitok minimálne zdvojnásobila. Samotné Score som mal napočúvané niekoľko krát už pred premietaním, takže som naň bol pripravený a hoci niektoré pasáže mierne pripomínajú hudbu k filmu New World, spojenie Hornerových “záhadných a rozprávkových” podmazov s vizuálnou pastvou pre oči bolo nezabudnuteľné.

Som si vedomý, že táto recenzia je kratšia, ako to je v mojom prípade zvykom, ale jednoducho nič iné už rozoberať netreba a pochybnosti sa vytratili. Cameronov Avatar je niečo, čo musí v kine vidieť každý, kto sa rád s pomocou filmov odpútava od reality a kto rád občas popustí uzdu svojej fantázie. Na Striebornom plátne som videl už stovky filmov, ale Avatar mi ukázal, ako sa dá zážitok z filmu vďaka novým pokrokovým technológiám priblížiť k dokonalosti, dá sa povedať k filmovej nirváne. Kašľať na mierne infantilný dej a niektoré zbytočné muchy – Avatar je vizuálnou filmovou revolúciou a priznám sa, že ak by mi niekto ponúkol možnosť pozrieť si ľubovoľné scény v Real 3D v tej istej kinosále znova bez časového limitu, dokázal by som sa nimi kochať celé hodiny iba tak, pre radosť. Pokiaľ je vo vašej blízkosti IMAX alebo kino podporujúce Real 3D, neváhajte a kúpte si lístky, môžem vám zaručiť, že nebudete ľutovať. Cameronovi a štúdiu WETA zdar, celkové hodnotenie 4,5 z 5.

Recenzia filmu – G. I. Joe: The Rise of Cobra

Posted in Recenzie filmov with tags , on 12/08/2009 by seth82

gi_joe_poster

Ak máte záujem o recenziu na tento film, nájdete ju (spoločne aj s inými) na stránke Moviemania.sk, priamy link je tu.

Moon – Recenzia filmu

Posted in Recenzie filmov with tags , , , , , on 21/07/2009 by seth82

moon-movie-posterWWW

Hoci mám blogovacie (a aj univerzitné) prázdniny a novinky o filmoch sem nepridávam, napriek tomu nejaká tá recenzia raz za čas neuškodí…

V 70tych a 80tych rokoch minulého storočia boli vedecko – fantastické filmy veľmi populárne. Hoci trikové technológie neboli na tak vysokej úrovni ako dnes a namiesto počítačovej animácie boli používané modely, sci-fi snímky vznikali vo veľkých množstvách. V dnešnej digitálnej dobe by mal byť práve tento žáner na vzostupe, realita je však úplne iná – prevládajú skôr filmové verzie komixov, rôzne katastrofické príbehy, čistokrvných vesmírnych sci-fi je v poslednom čase veľmi málo. Tento deficit však v nedávnych týždňoch čiastočne napravil J. J. Abrams so svojím novým Star Trekom a momentálne sa dostáva k slovu aj nováčik z Britského Kentu Duncan Jones, ktorý režíruje novinku Moon.

Hneď v úvode treba podotknúť, že Moon nie je Blockbusterom ako spomínaný Star Trek. Celá snímka bola totiž natočená za prekvapivých 33 dní a celkové náklady vrátane reklamy boli iba 5 miliónov amerických Dolárov, čo je na dnešnú dobu smiešna suma (porovnajte si to s 10 miliónmi EUR za Bathory a čo za ne vzniklo). Vďaka tomu môžem skonštatovať, že ide o perfektný príklad efektívne využitého rozpočtu. Príbeh sa odohráva v klaustrofobických priestoroch ťažobnej stanice na Mesiaci, ktorú riadi iba jediný človek – astronaut Sam Bell (vynikajúci Sam Rockwell) spoločne s centrálnym počítačom GERTYm (hlas Kevina Spaceyho). Samov trojročný kontrakt sa blíži ku koncu a s nedočkavosťou očakáva návrat na Zem k svojej žene a dcére. S blížiacim sa dátumom ukončenia služby sa však začínajú diať divné veci, ktorých výskyt sa veľmi rýchlo zvyšuje. Sam po nepríjemnej nehode zisťuje, že ak sa veci nedajú do poriadku a nepríde na koreň všetkým záhadám, jeho návrat na rodnú planétu je veľmi nepravdepodobný…

Hoci dej vám môže pripomínať mix klasík sci-fi žánru Vesmírnej Odysey a Solaris, Moon je od oboch zápletiek na míle ďaleko. Originalita filmu je jeho najdôležitejšou devízou a vďaka svojej nepredvídateľnosti a početným zvratom dokáže upútať diváka aj napriek komornej a dosť často ponurej atmosfére. K tej výrazne napomáha aj hudobný doprovod z dielne Clinta Mansella, ku ktorému sa detailne vyjadrím neskôr. Napriek tomu, že ide o nízkonákladový projekt, režisér Jones si dokázal zaobstarať dvoch známych hercov – Sama Rockwella (Zafod Bíblbrox zo Stopárovho Sprievodcu po Galaxii) a Kevina Spaceyho (netreba predstavovať). Hoci Spacey osobne prítomný nie je, jeho ponurý monotónny hlas v role centrálneho počítača GERTYho v niektorých momentoch naháňa strach a asi každého diváka (ktorý videl Vesmírnu Odyseu) postupne doháňa k úvahám o GERTYho zámeroch a čí má v niektorej z divných udalostí prsty. Rockwell v snímke predviedol perfektné sólo, ktoré mu môže závidieť hociktorá Oscarom odmenená hviezda. Astronaut Sam Bell je v jeho podaní nadmieru osamelý a unavený muž, ktorý si je vedomý následkov dlhodobej samoty a dokáže si priznať aj prítomnosť psychickej nestability. Ak som v roku 2009 ešte nenatrafil na kandidáta na Oscara za hlavnú úlohu, Rockwell sa ním tým pádom bezkonkurenčne stáva.

Výprava je samozrejme obmedzená na mesačný povrch a vnútro ťažobnej stanice. To však automaticky neznamená jej nízku kvalitu – opak je pravdou, zariadenie nevyzerá ako z lacného vedecko-fantastického seriálu, všetko pôsobí maximálne dôveryhodne. Na moje obrovské prekvapenie sú aj efekty na veľmi vysokej úrovni – použitie detailných modelov ako v “old school” filmoch sa zasa raz osvedčilo (naposledy ich vo veľkom množstve používala WETA pri natáčaní trilógie Pán Prsteňov) a spoločne s doplnkovými počítačovými animáciami síce nedosahujú kvalít ILM (Industrial Light&Magic), ale výsledok je vzhľadom na obmedzené finančné možnosti vynikajúci. Kamere a strihu sa taktiež nedá nič vytknúť, žiadne surové experimenty, prehnané otriasanie, alebo iné nedostatky v Moon nenájdete.

Do zvláštnej pozornosti však chcem uviesť už spomínané Score od Clinta Mansella. Musím sa priznať, že okrem hudbe k filmu The Fountain ma v minulosti nijako extrémne nezaujal, v prípade Moonu je to ale inak – celé Score som si vypočul samostatne už v predstihu a zaujala ma prítomnosť klavíru ako najvýraznejšieho nástroja. V samotnom filme sú totiž scény doprevádzané takýmito pasážami jednoznačne najpútavejšie, Mansellova hudba svojím spôsobom akosi zvýrazňuje osamelosť na mesačnej stanici. Score bez filmu ma až tak nezaujalo, avšak po spojení obrazu a zvuku došlo k dokonalej symbióze, ktorá je v dnešnej dobe rockových soundtrackov veľmi zriedkavá. Podstatný pozitívny prínos Mansellových melódií mierne pripomína vplyv Straussovcov na atmosféru Vesmírnej Odysey.

Hoci vďaka nízkemu záujmu kín mala premiéra Moonu v USA veľmi tichý priebeh, kritici a fanúšikovia tohto filmového žánru nešetrili chválou. Na serveri Rottentomatoes má Moon skvelé hodnotenie 90%, čo je vzhľadom na minimálne skúsenosti nováčika Duncana Jonesa výborný výsledok. Hoci veľa akcie si v tomto prípade neužijete, vďaka svojej originalite Moon poteší každého diváka, ktorý sa žánru sci-fi doslova nevyhýba. Perfektný herecký výkon Rockwella, zaujímavé efekty a Mansellov doprovod mu pridávajú ešte viac na kvalite a ja by som návštevu kina s radosťou odporučil *. Hodnotenie 4,5 z 5.

* Prečo to “by”? Pretože Moon v Slovenských kinách pravdepodobne nikdy neuvidíte…Teda aspoň ja osobne nemám žiadne informácie o dátume jeho premiéry u nás, v Českej Republike by mal byť na Strieborných plátnach niekedy v Októbri…

Recenzia filmu – Transformers: Revenge of the Fallen

Posted in Recenzie filmov with tags , , , , , on 19/06/2009 by seth82

transformers2

Michael Bay si pred dvoma rokmi konečne po kritike jeho predchádzajúcich počinov vyslúžil pochvaly divákov a aj kritikov za akčný Blockbuster Transformers. Za 150 miliónov amerických dolárov dokázal režisér oživiť skoro zabudnuté roboty z dielne firmy Hasbro a spoločne so scenáristickým duom Roberto Orci & Alex Kurtzman (Star Trek, Mission Impossible III) vytvorili adrenalínovú akčnú zábavu, v ktorej nechýbal vtip, troška romantiky a dokonalé počítačové efekty. Vďaka celosvetovým príjmom v Box Office, ktoré prekročili hranicu 700 miliónov USD bolo pokračovanie zaručené a práve teraz sa dostáva do kín po celom svete. Prvé recenzie však nevyzerajú veľmi vábne a tá moja sa bohužiaľ od výsledného priemeru (v deň písania recenzie) príliš odkláňať nebude…

Režisér Bay je známy výkyvmi v kvalite svojich produktov. V niektorých momentoch má človek pocit, že sa pri režírovaní dáva takpovediac unášať eufóriou a ak sa mu nejaká scéna extrémne páči, rád si ju ešte zopár krát zopakuje. Presne na toto doplatilo aj pokračovanie Transformerov, ktoré síce nepatrí medzi podpriemerné snímky, avšak kvality svojho predchodcu dokáže vyrovnať iba čo sa týka veľkosti výpravy a úrovne počítačových efektov (z dielne Industrial Light&Magic, samozrejme). Chyba sa možno stala aj kvôli zmene scenáristov, v prípade ktorých Orciho opustil Kurtzman a nahradil ho Ehren Kruger, ktorý má za sebou poväčšine prácu na hororových filmoch (niežeby to bolo v Transformers vidno). Jednoducho Transfomers: Revenge of the Fallen je celkom nepodarenou kópiou jednotky a to sa jednoducho nedá prehliadnuť.

Všadeprítomné klišé je vskutku otravné a neskutočne vysoký počet scén vyznieva doslova trápne. Postavy sú zaškatuľkované, Sam Witwicky v podaní Shii LaBeoufa je presne tak isto nerozhodný ako v prvej časti, jeho mama je trápnejšia ako predtým (scény v školskom areáli sa proste nedali vydržať), Megan Fox využíva svoje prednosti (atď) a v scénach sa pohybuje skoro ako modelka na móle, škoda len, že to nie je všetko. Pribudli žiaľ dve ďalšie postavy, z ktorých Alice (Isabel Lucas, konkurentka Megan Fox aj čo sa týka krásy) ako Samova nápadníčka sa síce dá prehliadnuť, ale Leo (Ramon Rodriguez) je zbytočným ale hlavne absolútne hlúpym dodatkom k príbehu. John Turturro ako agent Simmons je síce v niektorých momentoch taktiež mierne nasprostastý (“What you are about to see, is totally classified – don’t tell my mum…”), avšak drží to aspoň v relatívne rozumných medziach a nerobí zo seba totálneho šaša. Počet hlúpych nemiestnych poznámok a množstvo sileného a nemiestneho humoru je vysoký a ak by Bay povystrihoval práve tie, výsledok by bol o 100 percent lepší. Nechcem však tvrdiť, že každý pokus o vtip bol neúspešný – fakt zábavné scény samozrejme nechýbajú, hoci ich množstvo neúmerne presahuje zhluk vtipov z prvej časti. Na tom má podiel hlavne zopár postáv, ktoré však prekvapivo nepatria k živým hercom, ale k Autobotom. Ide predovšetkým o dvojicu Mudflap / Skids, ale aj o malého robota, ktorého úloha je špehovať Mikaelu (Megan Fox). Táto trojica pobaví najmä svojím nevyberaným slovníkom a sarkastickými poznámkami.

Najväčším pozitívom sú samozrejme spomínaná výprava a výsledok práce animátorov z ILM. V prvej časti Bay ohúril filmový svet relatívne malým počtom robotov, tentokrát dal však ILM zabrať a vo filme sa ich pohybuje asi 5 krát viac ako predtým. Animácia ani jedného z nich nie je odfláknutá a výsledok je ohurujúci, oko diváka poteší hlavne záver filmu. Výprava je ešte veľkolepejšia a k USA a Jordánu sa pridali aj lokácie v Egypte a Paríži (viac som ich nepostrehol), na mori a v púšti sa odohráva taktiež oveľa viac akcie. Keďže po Internete sa objavujú chýry, že rozpočet filmu bol vysoko nad 200 miliónov USD, nie je sa čomu čudovať, Bay mal prakticky voľnú ruku a Americká armáda mu vo veľa smeroch ochotne vypomohla.

Kamera je už tradične typicky “Bayovsky” akčná, nie je jej čo vyčítať, možno v niektorých momentoch príliš veľa slow-motion alebo záberov zblízka. O strihu sa to žiaľ povedať nedá a prelínanie niektorých záberov a celkov obsahuje celkom slušný počet kixov, ktoré by sa v snímke s tak veľkým rozpočtom nemali stávať (scéna v meste / nasledujúca scéna v lese). Zvuk je veľmi kvalitný a prácu zvukárov môžete začuť už v úplnom úvode počas loga Paramount. Zvyšok doprovodu taktiež nesklame a hoci v kine narobil slušný rachot, naplno využíval možnosti priestorového zvuku a to je chvályhodné. Soundtrack som bohužiaľ ešte nemal možnosť počuť, znel však skoro identicky ako v prvej časti a poniektorým scénam dodával potrebnú náladu. Klasické score od Stevea Jablonskeho bolo podľa mňa častokrát príliš v popredí, kvalitatívnu alebo tematickú zmenu oproti hudbe z prvej časti som nepostrehol.

Ak by som počas sledovania Transformers: Revenge of the Fallen úplne zabudol na prvý diel a na všetky moje očakávania, možno by sa mi film (až na jeho dĺžku 150 minút) páčil. Toho som bohužiaľ ale schopný nebol a druhý Bayov film o Autobotoch a Decepticonoch ma sklamal na celej čiare – všetko, čo obsahuje, som už videl v jednotke a pozitívnych noviniek je veľmi málo. Neskutočné množstvo klišé a trápnych scén sa nedá prehliadnuť a to film úplne pokazilo, z bažín podpriemeru ho vytiahla výprava, efekty ILM, niektoré nové postavy a zvuk. Po dvoch hodinách a tridsiatich minútach som odchádzal z kina sklamaný, pretože som očakával aspoň mierne zlepšenie, originálny dej a mieru humoru v rozumných medziach. Hoci viem, že finančný úspech má druhý film o Transformeroch zaručený, jeho hodnotenia budú istotne nižšie, ako to bolo v prvom prípade. Návštevu kina napriek tomu odporúčam už len kvôli vizuálnej stránke snímky. Hodnotenie 2,5 z 5.