Soundtrack: Captain America: The first Avenger

Hoci film Captain America: The first Avenger sa u nás už nejaký ten týždeň premieta, predsa len by som sa rád vrátil k jeho hudobnému doprovodu. Jeho autorom totiž nie je nik iný, ako legendárny skladateľ, držiteľ mnohých ocenení a dvojnásobný nominant na Oscara, Alan Silvestri. Ďalším dôvodom je aj to, že Silvestri už nekomponuje také množstvo soundtrackov, ako to bolo v minulosti, v súčasnosti vytvorí v priemere dva nové prírastky do rodiny filmovej hudby ročne, čo vzhľadom na jeho kvality nie je príliš veľa. Práve preto sa mu chcem v tomto prípade venovať, aj keď oneskorene. (Moju recenziu na samotný film nájdete TU)

Silvestri je autorom niekoľkých legendárnych kúskov filmovej hudby, z mnohých spomeniem napríklad Predátora, trilógiu Návrat do Budúcnosti, Priepasť (jeden z mojich najobľúbenejších score vôbec), Forrest Gump alebo Múmia sa Vracia. Možno práve aj vďaka jeho povesti si ho vybral režisér Joe Johnston k tomu, aby hudobne prispel k filmovej podobe najstaršieho z Avengerov.

Johnston spravil jednoznačne správny krok, pretože Silvestri je známy svojou schopnosťou vytvoriť “bombastické” heroické fanfáry, ktoré sa k tomuto filmu náramne hodia. Už v prvom tracku Silvestri predstavuje hlavnú tematickú skladbu s názvom Captain America Main Title, ktorá je zároveň aj takpovediac oslavnou hymnou hlavného hrdinu a opakuje sa vo viacerých nasledujúcich skladbách (napríklad Triumphant Return). Zaujímavou a hlavne dynamickou vsuvkou je pasáž Howling Commando’s Montage (kde je tiež počuť časť prvého tracku), ktorý v niektorých momentoch veľmi nápadne pripomína Sandcastles z pokračovania Múmie, čo nie je na škodu.

Bohužiaľ, niektoré časti soundtracku sú nezáživné a na počúvanie nie práve najvhodnejšie. Najviac mi však osobne vadí posledná skladba s názvom Star Spangled Man, ktorú nenapísal nik iný ako ôsmi Oscarmi ovenčený Alan Menken. Viem, že sa snažil o dobovú skladbu, ktorá vo filme samozrejme v daných scénach sedela ako uliata, avšak u mňa si sympatie nezískala. Silvestriho Captain America nie je zlý, avšak na kvality jeho predošlých výtvorov sa veľmi nechytá. Hodnotenie 6.5 z 10.

Soundtrack: Super 8

Po dlhšom čase mám znovu možnosť spomenúť nejaký ten prírastok do katalógu filmovej hudby. Práve dnes som v kine videl film režiséra J. J. Abramsa s názvom Super 8, v ktorom ma zaujal samotný hudobný podmaz. O ten sa už tradične v prípade Abramsa postaral jeho dvorný skladateľ Michael Giacchino, ktorý minulý rok získal Oscara za hudbu k animáku od Pixaru – Up. Giacchino má samozrejme na svedomí aj iné skvelé albumy, jeho tvorbu môžete počuť napríklad v seriáli Lost, Ratatouille a v neposlednom rade aj v minuloročnom Star Treku.

Tento krát sa Giacchino zjavne nechal inšpirovať staršou tvorbou Johna Williamsa a v jeho Score je to značne počuť. Keďže samotný Super 8 je takpovediac modernejšou verziou Goonies, samotná hudba je vďaka deju a aj vzhľadom na to, že hlavnými hrdinami sú deti, veľmi charakteristická a hlavne rôznorodá, pričom si ale skladateľ udržal istú nadväznosť. Aj napriek tomu, že soundtrack má až 33 skladieb, má svoju atmosféru a každý z trackov je prítomný ako jedna časť z celku, nie sú to iba náhodné zvuky a ruchy, ako to v niektorých prípadoch býva – ide o celistvý hudobný podmaz, ktorý filmu veľmi pomohol získať na jeho jedinečnej atmosfére. Pokiaľ máte radi Michaela Giacchina a Johna Williamsa, jednoznačne odporúčam stráviť niekoľko chvíľ nad týmto soundtrackom. Hodnotenie 8,5 z 10.

Soundtrack: Piráti Karibiku 4

Hoci štvrté pokračovanie Pirátov Karibiku sa nedočkalo pozitívneho kritického ohlasu od odborníkov a recenzistov, napriek tomu tento víkend dokazuje, že Depp a spol. dokážu stále prilákať do kín početné publikum. Svedčí o tom aj odhad Box Office za tento víkend, v ktorom sa predpokladá, že snímka za tri dni inkasovala iba v USA cez 90 miliónov USD, čo je úctyhodná sumička.

So štvrtým dobrodružstvom kapitána Jacka Sparrowa sa vracia aj skladateľ Hans Zimmer, ktorý zložil hudbu aj k predchádzajúcim trom častiam, pričom v tej prvej spojil sily s Klausom Badeltom. Po dvoch samostatných výkonoch si tento krát k tvorbe štvrtého soundtracku povolal mexického folk-rockového hudobníka Rodriga Y Gabriela, ktorý je známy svojou dynamickou hrou na španielskej gitare.

Podľa môjho skromného názoru bol tento krok veľmi dobrým ťahom, pretože niekomu by už štvrté opakovanie známej témy Pirátov Karibiku mohlo pripadať nudné. Gabriel do 18-skladieb dlhého soundtracku prispel ôsmymi pesničkami, ktoré sa do filmu o pirátoch jednoznačne hodia. Gitara zneje melancholicky a v niektorých momentoch dodáva aj mierne romantický podtón, pričom na druhej strane Zimmerove pasáže sú mohutné, tvorené klasickým orchestrom a v nemálo prípadoch aj vokálmi spevákov, pričom je potrebné podotknúť, že sú zároveň aj agresívnejšie.

Záverečných sedem skladieb sú ale bohužiaľ iba kdejaké remixy klasických počinov oboch spomínaných skladateľov, ktoré samozrejme vo filme počuť nebudete. Okrem Zimmerovej Angelicy remixovanej Ki:Theory ma nezaujala ani jedna z nich, producenti soundtracku chceli zjavne upútať na dávny remix Dj Tiesta, ktorý spopularizoval track He’s a Pirate aj na tanečných parketoch.

Je škoda, že vďaka siedmym remixom sa samotný klasický soundtrack scvrkol na jedenásť skladieb, je potrebné pripomenúť, že neskôr sa dá na pultoch obchodov a v digitálnych internetových shopoch nová verzia soundtracku vo forme “De Luxe Edition”, ktorá bude určite kompletnejšia. V každom prípade, ak by som mal ohodnotiť prvých jedenásť trackov, vďaka zaujímavej koncepcii Zimmer/Gabriel to ocením na 8 z 10.

Soundtrack – Kung Fu Panda 2

Ešte pred reakciou na samotný soundtrack musím priznať, že nie som veľkým fanúšikom tejto animovanej série štúdia DreamWorks, na druhej strane ale poznamenám, že toto druhé pokračovanie som ešte nemal tú možnosť vidieť. Soundtrack je už ale dostupný vo všetkých internetových obchodoch, hudobné doprovody totiž zvyčajne vychádzajú skôr, ako samotný film.

V tomto prípade ide už o druhú spoluprácu dvojice skladateľov Hansa Zimmera a Johna Powella. Už v predchádzajúcom dnešnom príspevku som spomenul, že som veľkým fanúšikom hlavne druhého spomínaného, čakal som teda s napätím na výsledok. Bohužiaľ, po prvých dvoch vypočutiach musím priznať sklamanie. Bude to asi hlavne kvôli tomu, že som zástancom skôr klasických doprovodov a nečakané experimenty na mňa pôsobia skôr rušivo. Možno je to práve kooperáciou oboch skladateľov, ale medzi sedemnástimi trackmi sa nachádza niekoľko divných výstrelkov, ktoré nezapadajú do konceptu a znejú skôr ako dynamický podmaz vhodný do akčnej scény v nejakej Bondovke.

Tým nechcem povedať, že by bol samotný soundtrack nudný, to nie, hneď prvá skladba s názvom Ancient China/Story of Shen ma dokázala upútať, neskoršie rušivé elementy ma však od ďalšieho počúvania odradili. Je škoda, že producenti nenechali tento soundtrack iba v Powellových rukách, ten v poslednej dobe dokazuje, že animované filmy sú jeho silnou stránkou (Ako vycvičiť draka, Rio). U mňa sklamanie, ohodnotil by som to na 6 z 10.

Soundtrack – Soul Surfer

Soundtrack k filmu Soul Surfer od amerického skladateľa Marca Beltramiho vyšiel zhruba pred šiestimi týždňami. Jeho popularita žiaľ nie je na dostatočnej úrovni aj vďaka tomu, že samotný film mal doteraz iba limitovanú premiéru v USA, pričom Európa na jeho premietanie stále iba čaká. Práve preto chcem dať pre milovníkov filmovej hudby do pozornosti tento Beltraniho hudobný počin, ktorý fakt stojí za vypočutie. Samozrejme, vďaka samotnej tematike snímky je celý soundtrack podfarbený exotikou a vokálmi, pričom celkovo pôsobí pokojne a pozitívne. Jedinou agresívnejšou pasážou je najdlhšia skladba celého albumu s názvom Shark Attack, pričom zvyšok piesní je relatívne pokojný. Beltrami okrem tradičného orchestra používa aj modernejšie nástroje, pričom spomínané vokály sú skvelým doplňujúcim prvkom. Z devätnástich skladieb v celkovej dĺžke niečo vyše 45 minút si určite každý vyberie, na letné obdobie je Beltramiho Soul Surfer veľmi vhodným kandidátom. Hodnotenie 8 z 10.

Záznam z Concert for Care

No a keďže sa chcem čiastočne orientovať na filmovú hudbu, rád by som sa podelil s výnimočným zážitkom z októbra minulého roku, kedy som sa zúčastnil koncertu filmovej hudby Concert for Care v londýnskej Royal Albert Hall. Hlavným podporovateľom tejto benefičnej akcie bol anglický skladateľ David Arnold, ktorého hudbu môžete počuť napríklad v najnovších Bodnovkách, fanúšikovia sci-fi zasa určite poznajú jeho hudbu k filmu/seriálu Hviezdna Brána.

Celé podujatie sa tak odohrávalo v znamení filmovej hudby a ja som mal vzácnu príležitosť vidieť naživo známych hudobných skladateľov, ako napríklad Oscarom ocenenú Anne Dudley (Kult Hákového Kríža, Tristan a Izolda), Harryho Gregsona-Williamsa (Chronicles of Narnia), Craiga Armstronga (Láska Nebeská, Moulin Rouge), Johna Ottmana (Superman sa vracia, X-Men 2), Patricka Doylea (Indochina, Thor), Georgea Fentona (Planet Earth) a v neposlednom rade aj Johna Powella (trilógia o Bourneovi, Rio, Ako vycvičiť draka).

A práve vďaka poslednému spomínanému som sa vôbec o tejto výnimočnej akcii dozvedel, keďže soundtrack k Ako vycvičiť draka je momentálne mojím najpočúvanejším albumom na sieti last.fm. Práve preto sem pridávam niekoľko videoklipov, ktoré som sám natočil, pričom kvalita nie je excelentná, ale ako krásna pamiatka na túto akciu celkom postačujú. Celý koncert bol odohraný britským Kráľovským symfonickým orchestrom.

David Arnold a Ricky Wilson z Kaiser Chiefs:

http://www.youtube.com/watch?v=rgEJb-w1rmk

Anne Dudley:

http://www.youtube.com/watch?v=U40SC2JY_TU

John Powell, časť prvá:

http://www.youtube.com/watch?v=o1VZ_DZl0nw

John Powell, časť druhá:

http://www.youtube.com/watch?v=soUcux5_spU

Patrick Doyle:

http://www.youtube.com/watch?v=Ure-A-_ecxs

Craig Armstrong:

http://www.youtube.com/watch?v=_cHBecolR00

A na záver aj Harry Gregson-Williams:

http://www.youtube.com/watch?v=4p0qkxo9KZs

Stále online

Po asi ročnej prestávke opäť mierne oživujem tento blog. Povinnosti na univerzite a nejasné osudy v zamestnaní sú už našťastie zažehnané, všetko sa rozbehlo do toho správneho smeru a preto som začal uvažovať o miernej aktualizácii.

Filmové recenzie momentálne píšem pre portál Moviemania.sk, ktorému aj naďalej zostávam verný, v prípade, že budem nejaký film recenzovať, odkaz budem propagovať aj na mojom blogu. S veľkou pravdepodobnosťou tu v krátkosti zverejním aj moje postrehy a novinky, ktoré ma zaujali.

V neposlednom rade som ale začal uvažovať o krátkych reakciách a recenziách noviniek z filmovej hudby (Scores), ktoré sa v poslednej dobe tešia zvýšenej popularite medzi fanúšikmi filmu. Tomuto žánru sa (pasívne) venujem už skoro trinásť rokov a scénu pravidelne sledujem, keďže tento štýl si veľmi rád vypočujem počas práce, prípadne relaxu. Skladatelia filmových hudobných doprovodov sú čím ďalej, tým populárnejší, takže reakcie na najnovšie albumy s podtitulom “Original Motion Picture Soundtrack” budú hádam niekomu užitočné.

Na záver chcem znovu pripomenúť, že všetky názory na filmy alebo iné priame/nepriame produkty kinematografie sú iba mojím osobným subjektívnym názorom. Zároveň aj prosím o štipku zhovievavosti voči mojej gramatike, keďže siedmy rok pobytu v zahraničí si už berie svoju daň…

//Edit: Malý dodatok – budem sa snažiť pravidelne aktualizovať aj svoj Twitter, môžete sa k nemu prepracovať po kliknutí na widget umiestnený na pravej strane pod listboxom s kategóriami…

Shrek Forever After – Recenzia filmu

Štúdio DreamWorks Animation začalo svoje pôsobenie pred dvanástimi rokmi filmom Mravec Z. Prvotina bola síce medzi kritikmi celkom úspešná a na stránke RottenTomatoes dodnes svieti pozitívne hodnotenie 95%, ale finančný úspech sa bohužiaľ nedostavil. Prvý významný krok v celosvetovej Box Office priniesla až spolupráca s britským štúdiom Aardman, ktorej výsledkom bol sympatický, netradičný animák Slepačí Úlet. No a tri roky po svojom vzniku dosiahlo DreamWorks svoj prvý samostatný komerčný úspech rozprávkou Shrek – pri svojom rozpočte iba 60 miliónov Amerických Dolárov bol celkový príjem z Box Office skoro pol miliardy Dolárov, čo je viac ako osemnásobok investovanej sumy. Od tých čias bolo jasné, že DreamWorks nezostane iba pri jednej časti Shreka a že na úspechu prvého filmu postaví celú sériu pokračovaní. V roku 2004, teda tri roky po obrovskom úspechu, sa dostavil do kín aj druhý Shrek, ktorý síce masívny úspech svojho predchodcu nezopakoval, ale viedol si nadmieru dobre (zarobil šesťnásobok svojho rozpočtu). O ďalšie tri roky Shrek Tretí mal nie len nižšie finančné príjmy, ale aj oveľa menej nadšené recenzie od kritikov a divákov, ktorí už začali istotne pociťovať takpovediac presýtenie touto sériou a ja osobne som dúfal, že tvorcovia zvážia pokles v popularite a nechajú už sériu na pokoji. Ale bohužiaľ, mýlil som sa.

Štvrté (a vraj definitívne záverečné) pokračovanie animáku o Shrekovi s podtitulom Zvonec a Koniec (ktorý považujem za ďalšiu facku prekladom originálnych názvov filmov) prišlo znovu s trojročným odstupom od posledného dielu a dopadlo presne tak, ako som očakával. Posledná časť bola podrobená veľkej kritike a najhorším hodnoteniam zo všetkých štyroch dielov a to aj napriek tomu, že si na pomoc prizvala aj čoraz viac populárnejšiu technológiu 3D (tento krát od firmy RealD). Dôvodom je bohužiaľ samotný dej. Štvrtý Shrek je iba akýmsi zlepencom rôznych zápletiek, ktoré sme už raz v minulosti videli, nie len v tejto sérii, ale aj v desiatkach ďalších filmov. Napriek veľkej snahe tvorcov o prepracovanie príbehu a zvýšenie jeho originality je celý film postavený na starej známej báze: “Shrek spraví blbosť, stratí Fionu, oľutuje to, prejde dobrodružstvom, znovu získa Fionu, všetci žili šťastne, až kým nepomreli. “Nech už sa to všetko deje akokoľvek, aj s pomocou celej plejády nových postáv, jednotvárnosť dejovej línie jednoducho nie je možné zamaskovať.  V kine som neraz pociťoval potrebu tlačidla na presunutie alebo preskočenie niektorých scén, prípadne na urýchlenie celého filmu, pretože som sa doslova nudil. Nepomáhalo ani 3D (tak ako v prípade Alice v Krajine Zázrakov) a ani zopár celkom slušných gagov a zábavných scén. Nedá sa napísať, že by som prežíval nejaké obrovské sklamanie, pretože aj napriek tomu, že nádej umiera posledná, som od tohto posledného pokračovania nič prevratné nečakal.

Čo sa týka technického spracovania, tam sa nedá filmu asi nič vytknúť. Počítačová animácia je v dnešnej dobe na dosť vysokej úrovni, takže žiadne odfláknuté textúry, alebo neprirodzené pohyby sa v snímke nenachádzajú. Všetko je utešene farebné a fantázia prostrediu jednoznačne nechýba, škoda len, že scenáristi podobnú dávku nepoužili pri písaní príbehu. Zvuku síce podľa mňa chýbal v niektorých momentoch priestor a zišlo by sa mu naplno využiť multikanálovú tenchnológiu Dolby Digital Cinema, čo by v prípade spojenia s 3D prinieslo určite lepší audio-vizuálny zážitok. Najviac ma aj v tomto prípade sklamal hudobný doprovod a to v oboch smeroch – či už v prípade klasického Score od Harryho Gresona-Williamsa, alebo komerčného Soundtracku. Gregson-Williams v poslednej dobe produkuje obrovské množstvo filmovej hudby a zjavne mu to neprospieva, teda hlavne originalite jeho výtvorov. Score k poslednému Shrekovi som počul niekoľko krát, ale vôbec ma nezaujalo. Ešte horšie je to ale v prípade komerčného Soundtracku – producenti každého Shreka stavili na jednu kartu – na používanie ľahkých gitarových Indie skladieb ako doprovod v niektorých scénach. Toto sa stalo priam tradíciou a bohužiaľ je tomu tak aj v tomto prípade, Shrek je prepchatý populárnymi pesničkami napríklad od Boba Marleyho, alebo Lionela Richieho. Úprimne sa priznám, že tieto scény na mňa pôsobili rušivo, dojmom otrepanosti a zbytočného opakovania. Už sme tento recept predsa ochutnali tri krát v minulosti, prečo znovu všetko staviť na tú istú kartu? Verím, že nejaký ten hudobný experiment by pomohol, napríklad výmena skladateľa klasického Score a zvýšenie počtu scén s klasickým doprovodom, napríklad tak, ako to bolo v prípade Johna Powella a jeho skvelej hudbe v inom animáku od DreamWorks, Ako si Vycvičiť Draka. Na to je už ale neskoro a hudba u mňa na celej čiare prepadla.

Záver úspešnej série filmov by mal byť vždy tým najlepším, čo tvorcovia zo seba dokážu vydať. V prípade Shreka je jeho posledné pokračovania ale iba pokusom o vyžmýkanie peňazí z divákov, ktorí si v minulosti zeleného obra a jeho na hlavu obrátené rozprávkové kráľovstvo obľúbili. Shrek: Zvonec a Koniec nepovažujem za dôstojné ukončenie a podobný názor so mnou zjavne zdieľajú aj diváci – hoci sa štvrtý diel v USA premieta už skoro dva mesiace, zarobil iba 234 miliónov USD, čo je iba o 60 miliónov viac, ako je jeho rozpočet. Hoci sa vďaka oneskoreným premiéram vo zvyšku sveta jeho príjem neustále zvyšuje, posledný Shrek ani zďaleka nedosahuje úspechov svojich predchodcov. Ľudia sú už možno presýtení týmto produktom a ja osobne považujem záverečnú časť za totálne zbytočnú. Na Shreka budem pozitívne spomínať aj naďalej, ale iba v prípade prvých dvoch filmov, tretí bol iba priemerom a ten posledný za veľa teda nestál. Škoda peňazí, toto mohlo vyjsť priamo na DVD. Hodnotenie 2 z 5.

Inception – Recenzia filmu

Tak ako to už vo filmovej brandži býva, režiséri sa do povedomia štúdií a divákov zvyčajne dostávajú snímkami s vysokou originalitou, ktoré im po prípadnom úspechu zaručia post na top miestach v režisérskom rebríčku. Týmto systémom sa vypracoval napríklad Bryan Singer s prelomovým filmom Podozriví (The Usual Suspects), ale aj Christopher Nolan pred desiatimi rokmi so svojím Mementom. Singer sa preslávil X-Menmi, Nolan zasa prekvapil celý filmový svet čerstvým prevedením taktiež komixového hrdinu Batmana, pričom jeho pokračovanie pred dvoma rokmi prelomilo zopár rekordov, bolo ocenené dvoma Oscarmi a dodnes sa vo filmovej databáze IMDB pohybuje na hranici Top desiatich filmov. Hoci po enormnom úspechu Temného Rytiera bolo isté, že Batman sa z filmových plátien len tak nevytratí, režisér Nolan si od komixových postáv dal pauzu a venoval sa vlastnému projektu s názvom Inception.

Inception je výnimočným projektom, ktorý síce možno nie je celkom originálny, ale vďaka Nolanovej šikovnosti a jeho vlastnému prepracovanému scenáru dostal nádych unikátu. Fanúšikom science fiction však Inception bude určite pripomínať starší film Josefa Rusnaka s názvom Trináste Poschodie, prípadne v niektorých momentoch aj Smrtihlava (Dark City). Hoci aj séria o Matrixe sa pohráva s myšlienkou inej reality, Nolan sa s týmto konceptom pohral a spracoval ho z úplne iného uhla, s originalitou a prekvapujúcim príbehom. Práve samotný dej tu vôbec spomínať nechcem, pretože na rozdiel od iných Hollywoodskych projektov, v ktorých dominujú digitálne efekty, je najdôležitejšou súčasťou filmu – stačí prezradiť jedinú maličkosť a zážitok v kine je o triedu horší (niečo ako v prípade Shutter Islandu). Uisťujem vás, že hoci táto snímka má celkom úctyhodnú dĺžku niečo cez 2 a pol hodiny, nudiť sa rozhodne nebudete a aj napriek úvodnému pocitu zmätenia vás dej istotne prekvapí. Práve samotné prekvapenia a zvraty dávkuje Nolan opatrne a s citom, takže nikomu ich počet alebo frekvencia nepríde prehnaná, alebo otravná. Príbeh je skvostom, Nolan sa znovu predviedol v plnej kráse nie len v režisérskej stoličke, ale tak ako aj v prípade Mementa aj scenárom.

Herecké výkony sú na perfektnej úrovni. V Inception sa nachádza celá plejáda filmových hviezd, od Leonarda DiCapria, cez Michaela Cainea, Marion Cotillard, Ellen Page, Kena Watanabeho až po Cilliana Murphyho a Josepha Gordona-Levitta. Každý z nich podal skvelý výkon a hoci ja osobne nie som  práve milovníkom Ellen Page, v tejto role sa mi veľmi páčila. Jednoducho žiadne drevené tváre alebo prehnané herecké reakcie, dokonca aj tých pár vtipov v snímke bolo nevtieravých a herci ich predviedli s ľahkosťou a prirodzenosťou. Nolan mal k dispozícii dobrý herecký káder a poriadne ho využil – k ich výkonom nemôžem napísať nič negatívne, nech už išlo o postavy, ktoré sa objavovali v skoro každej scéne alebo o tie, ktoré sa tam iba mihli – jednoducho super.

Hoci Nolan zo začiatku nepočítal s tým, že Inception bude mať tak vysoký rozpočet, predsa len sa počas produkcie vyšplhal až na pekných 160 miliónov Amerických Dolárov. Vďaka takejto finančnej injekcii od štúdií Warner Brothers sa jeho technickej stránke ušiel dostatok pozornosti. Digitálne efekty sú skoro dokonalé a hoci nie sú kostrou filmu (ako v prípade Avataru), neboli odfláknuté ako napríklad v DragonBall, alebo v staršom Van Helsingovi. Obzvlášť by som vyzdvihol kvalitu zvuku, ale hlavne kameru. Hlavný kameraman Wally Pfister už s Nolanom spolupracoval na všetkých jeho predchádzajúcich projektoch a bol nominovaný na tri Oscary. Veľmi sa mi páčila prehľadnosť akčných scén, ktorých je v Inception neúrekom – žiadne prehané natriasanie, žiadne “experimentálne” zábery a uhly – všetko prebiehalo krásne plynule a ladne, čo zaručuje to, že sa žiaden divák nestratí ani v poriadne hutných akčných scénach. Výprava taktiež v kvalite nezaostáva a vďaka faktu, že film sa zaoberá inými realitami, je bohatá a plná priestoru. Technicky to zvládol Nolan so svojím tímom na jednotku.

O hudobný doprovod sa postaral aj v tomto prípade Hans Zimmer, ktorý spoločne s Jamesom Newtonom Howardom zložil aj score k Temnému Rytierovi. Mám rád Zimmerovu tvorbu a jeho skladby často figurujú v mojom playliste, je mi však jasné, že score k Inception medzi nimi nebude. Nechcem tvrdiť, že Zimmerova hudba zle dopĺňa film, to nie, ale samostatné score je celkovo nekonzistentné a dosť jednotvárne. Žiadne zapamätateľné časti, poväčšine iba rôzne zvuky a hukot s občasným ožitím niektorého z nástrojov v orchestri. Jediná skladba, ktorá ma aj v samotnom filme upútala, bola úplne posledná s názvom Time, ktorú si určite v závere všimnete aj vy. V každom prípade ak nevezmem do úvahy moju záľubu v  samostatnom počúvaní klasických soundtrackov, tak Zimmerova hudba Inception nijako neškodí a svoju úlohu spĺňa, hoci nie výnimočne, ale s takpovediac “mechanickou” presnosťou – ničím neurazí, ale ani neprekvapí.

Inception sa zaradil na prvú priečku v mojom tohtoročnom filmovom rebríčku, pričom tesne pod ním tróni animák od DreamWorks, Ako Vycvičiť Draka. Christopher Nolan mi znovu vyrazil dych a prekvapil skvelým spracovaním nie celkom originálnej myšlienky, pričom ani jeden z aspektov filmu nepokuľháva na kvalite a udržiava si počas svojich skoro 150-tich minút vysokú úroveň. Tešte sa na prekvapujúci a zaujímavý dej, ktorý vás určite nesklame, tak ako v prípade Mementa. Inception je film, ktorý musíte určite vidieť v kine, ak máte trochu času a neľutujete minúť zopár Eur za zážitok na Striebornom Plátne – v prípade Inception tie peniaze určite neoľutujete. Hodnotenie samozrejme naplno, teda 5 z 5, bez váhania a rozmýšľania.

Recenzia Filmu – Prince of Persia: The Sands of Time

Princ z Perzie je už desaťročia známym slovným spojením, hlavne pre milovníkov počítačových hier. Keď Jordan Mechner v októbri 1989 v spolupráci so spoločnosťou Broderbund vydal prvú hru Princ z Perzie, istotne netušil, že jeho výtvor bude mať tak veľký úspech. V nasledujúcich dvadsiatich rokoch vzniklo 13 rôznych verzií na rozličných platformách, vrátane tých mobilných. Úspech hernej série, tak ako v prípade Tomb Raidera alebo Resident Evil, nalákal filmové štúdiá, pričom tento krát sa adaptácie ujal producentský mág Jerry Bruckheimer (má na svedomí desiatky hitov od Top Gun až po sériu Piráti Karibiku) a aby toho nebolo náhodou málo, tak sa pridalo aj štúdio Disney. Hoci Bruckheimer zakúpil práva už v roku 2004, celá produkcia sa dostala do pohybu až o tri roky neskôr a s menším oneskorením prichádza prvá filmová adaptácia hry Princ z Perzie do kín, s podtitulom Piesky Času.

Vývoj tohto projektu som sledoval pozorne už od jeho prvých krokov a v prvých mesiacoch som bol celkom nadšený z viacerých dôvodov – Bruckheimer a Disney boli zárukou, že nepôjde o nejaký nízkonákladový béčkový projekt ako v prípade nepodarkov od Uweho Bolla. Ďalším potešujúcim faktom bola informácia, že Bruckheimerov plán je z Princa z Perzie vytvoriť trilógiu podobnú Pirátom Karibiku. Neskôr však prišlo sklamanie, keď Disney ohlásilo režiséra celého projektu, Mikea Newella, ktorý je síce veteránom, ale nie príliš úspešným. Najhorším rozhodnutím, ktoré sa odrazilo aj na celkovom hodnotení filmu, bol ale výber scenáristov. Vybrať relatívne neskúsenú trojicu na film s tak vysokým rozpočtom (200 miliónov USD) bol odvážny ťah, ktorý sa ale žiaľ nevyplatil.

Scenár je totiž najhorším aspektom Prince of Persia. Boaz Yakin, Doug Miro a Carlo Bernard jednoducho priveľké sústo nezvládli, dej robí v niektorých okamihoch dosť nečakané obrovské skoky v čase, ktoré pôsobia viac ako rušivo. Nemožno napísať, že by bol vo filme nedostatok akcie alebo romantiky, ale celé mi to pripomínalo ako dosť nepodarene zošité úryvky z prvých dvoch Múmií a hry Assasin’s Creed. Začiatok vzťahu medzi princom Dastanom (Jake Gyllenhaal) a princeznou Taminou (Gemma Arterton) veľmi dôveryhodne pripomína sarkastické rozhovory a vtipné situácie medzi hlavnými dvoma protagonistami  práve spomínanej Múmie, čo ale samozrejme nie je vôbec na škodu. Toto iskrenie prinieslo niekoľko dobrých scén, ktorých ale nebolo až toľko a neboli až tak vtipné, ako by som si ja osobne želal. Zišlo by sa lepšie prepracovanie postáv a to nielen v prípade dvojice Dastan a Tamina, ale napríklad aj hlavného záporáka Nizama (Sir Ben Kingsley) a hlavne šejka Amara (Alfred Molina). Dôvod Nizama, ktorý spôsobil jeho zlobu, je príliš pritiahnutý za vlasy a šejk Amar (chudák Molina, v takejto role som ho ešte nevidel) pôsobí väčšinu času ako dvorný šašo. Predpokladám, že trojica scenáristov istotne od úplného začiatku vedela, že z Princa z Perzie bude trilógia, nechápem celkom, prečo sa snažili natlačiť všetko takto neúhľadne do jedného filmu. Je to veľká škoda, tento projekt a jeho príbeh mal veľký potenciál…

Vďaka štedrému rozpočtu je vo filme samozrejme veľkolepá výprava a veľmi veľké množstvo akcie zmiešanej s digitálnymi efektmi spoločnosti ILM, ktorá s Bruckheimerom spolupracovala už aj na Pirátoch Karibiku. Celé je to dopĺňané skákaním po strechách a inými kaskadérskymi kúskami, ktoré mi znova pripomenuli Assasin’s Creed  a v niektorých momentoch vyzerajú ako celkom podarená reklama na Parkour. Herecké výkony ako také zodpovedajú tomu, ako boli napísané postavy, Gyllenhaal a Arterton (ktorá v snímke vyzerá fakt úžasne) to zvládajú na celkom dobrej úrovni, Kingsley je typický (hoci dosť nudný) záporák, Molina zo seba vypúšťa poväčšine trápne hlášky, ktoré jeho postave v mnohých prípadoch nesedia, jednoducho všetko je takpovediac priemer.

Najviac ma ale prekvapila a potešila hudba. Hoci niektoré výtvory od Harryho Gregsona-Williamsa som počul, nikdy ma nejako zvlášť neupútali, jeho doprovod k Princovi z Perzie to však dokázal. Už vo filme značne napomáha pri budovaní atmosféry, je mohutný v potrebných záberoch, pomalý a romantický v tých ďalších, všetko samozrejme s miernym orientálnym podfarbením. Hoci vzdialene pripomína Goldsmithovu hudbu k Múmii, Gregson-Williams predsa len dokázal vytvoriť niečo konzistentné, nie iba 20 skladieb so samostatnou identitou – Score k Princovi z Perzie sa výborne počúva aj samostatne, bez filmu. A ako je to už v dnešnej dobe tradíciou, na klasickom albume je prítomná aj pesnička od populárnej hviezdy pop music, tentokrát je to Alanis Morissette, ktorá pre film zložila skladbu I Remain (ktorá by tam teda vôbec nemusela byť).

Princ z Perzie ma v prvých momentoch dosť sklamal. Očakával som konečne podarený projekt založený na počítačovej hre, ale ani tento krát sa to nepodarilo tak, ako by som si to želal. Avšak asi v polovici filmu som sa pristihol, že aj napriek zbabranému scenáru a príbehu sa mi film z nejakého dôvodu aj celkom páčil. Neviem čím to je, ale ako celok má Princ z Perzie niečo v sebe, minimálne tony akcie a skvelej hudby a spoločne s hviezdnym hereckým obsadením vytvára zaujímavý (ale aj poddimenzovaný) projekt, ktorý si zaslúži lepších scenáristov, ale aj obecenstvo v kine. Princa z Perzie nemôžem ani náhodou porovnať s kvalitami, príbehom a hlavne humorom v Pirátoch Karibiku, avšak je istotne na oveľa vyššej úrovni ako nedávny Súboj Titanov. Za celé dve hodiny som sa v kine nenudil ani raz, takže ako bezhlavá zábava na víkendové odpoludnie pred grilovačkou, alebo ako relax po náročnom dni v práci bude Princ z Perzie istotne fungovať pre väčšinu divákov. A fungoval aj pre mňa. Celkové hodnotenie 3 z 5.