Prakticky odmalička sa každý človek učí správne plánovať svoje ciele. Už na základnej škole pocíti, že na splnenie svojich úloh má obmedzený čas a ak správne nerozloží svoje sily, nasleduje neúspech a s ním spojené sklamanie. Preto sa študentom na školách vstrebávajú spôsoby, ako si svoju prácu zefektívniť a pri zachovaní dostatku voľného času (predsa len, v mladosti je veľmi dôležité venovať sa vo veľkom množstve aj zábave, na ktorú po vstupe do zamestnania veľa času nie je) úspešne a bez stresu zvládať aj náročnejšie zadania. Na vysokých školách zvyčajne dochádza k poriadnemu cibreniu týchto spôsobilostí, študenti musia zvládať množstvo zápočtov, skúšok, projektov, zadaní, písomných prác, esejí a podobne. Moderné pedagogické postupy sa snažia znižovať stres a „biflenie“, aká je však situácia na našich univerzitách? Nedávno som sa dostal k rozvrhu hodín na jednej z našich univerzít (Katolícka Univerzita v Ružomberku) a celkom ma šokovala časová záťaž študentov. O čo teda ide?
Celú kritiku by som rád začal laickou definíciou Anglického výrazu Time Management. Je to v podstate súbor schopností a techník, ktorý môže človek využiť na úspešné splnenie nejakého kritéria, práce, projektu, alebo inej aktivity s časovým obmedzením. Medzi najdôležitejšie schopnosti patria plánovanie, organizovanie, určovanie priorít.
Spomínané techniky by mal každý študent zvládať bez väčších problémov, ibaže je tu jeden problém. Študenti totiž na Time Management prakticky šancu nemajú. Pozrite si rozvrh prednášok a cvičení na obrázku a zistíte, že počas celého pracovného týždňa musia tráviť čas v škole na hodinách, v niektorých prípadoch je to prakticky od rána do večera. V rozvrhoch nie sú zarátané fakultné semináre, ktorých je zopár a podmienka na ich absolvovanie je odovzdanie písomnej práce.
Takýto deň by samozrejme vyčerpal každého. Faktom je, že okrem cvičení a prednášok univerzity od študentov vyžadujú veľké kvantum samoštúdia, ktoré má napomáhať k zlepšeniu ich schopností a vedomostí. Napríklad v prípade technicky zameraných odboroch ide o zadania, ktorých vyhotovenie zaberá veľa času, informatici zasa musia programovať, študenti teórie písať množstvo esejí a prác. V prípade vzdelávania sa v obore Literatúry (Anglickej, Americkej, Slovenskej, atď.) musí študent okrem všetkého aj čítať povinnú literatúru, čísla sa pohybujú v desiatkach kníh, ktoré si musí naštudovať (asi 20 za semester) a robiť si o nich poznámky, prípadne aktualizovať čitateľský denník. V niektorých prípadoch vďaka nízkej návštevnosti prednášok dekan nariadil aj povinné prednášky, na ktorých za prípadnú neúčasť študenti prichádzajú o študijné body (FEI Technická Univerzita v Košiciach). Nie je náhodou úloha prednášajúceho študenta upútať? Ak má niekto nezaujímavé prednášky, na ktorých iba mechanicky odrapoce kapitolu zo skrípt, tak aký to má zmysel? Neschopnosť prednášajúceho zaujať študentov je v takomto prípade celkom jasná a riešenie s povinnou dochádzkou nie je správne.
Takže prejdem rovno k veci. Kedyže to má študent všetko zvládať pri takejto štruktúre rozvrhov? Fakt ma dorazil pohľad na niektoré z nich, kde musia študenti trčať v školách celé dni. Kedyže to má teda študent čítať, programovať, pracovať na svojich úlohách? Veď po celodennom sedení v učebniach po príchode domov zo školy musí mať toho všetkého dosť a potrebuje sa aj vyspať. Samozrejme by som možno dostal odpoveď, že riešením je víkend. Ibaže voľný čas potrebuje každý a pracujúci ľudia taktiež netrávia čas vo svojom zamestnaní sedem dní v kuse a to voľno potrebujú. Aj ak pripustím, že jeden deň z víkendu by mohol byť obetovaný na štúdium – čo to pri dvanástich predmetoch pomôže, keď na každý sa potrebuje pripraviť, na niektoré z nich musí niečo vypracovať, popri tom ešte študovať literatúru, skriptá, alebo venovať sa zadaniu? V takomto systéme sa stresových situácií nájde istotne veľa a to sa naše organizácie oháňajú kadejakými reformami v školstve. Na čo je toto všetko dobré?
Naše Univerzity a samotné Ministerstvo Školstva majú neslušne povedané „plnú hubu lásky“, ibaže pre zmiernenie takéhoto tlaku na študentov nerobia absolútne nič. Možno sa zdá, že zveličujem, ale podľa mňa to nie je celkom pravda. Nie som študentom na Slovensku a dostať takýto rozvrh spoločne s inými požadovanými bočnými aktivitami, tak sa rovno zbalím, poklopem si s prekvapeným výrazom po čele a odídem preč s vystrčeným prostredníkom. Univerzita v Ružomberku (a aj iné podobné školy) by sa mala nad sebou vážne zamyslieť a nezahlcovať študentov kadejakými zbytočnými predmetmi, ktoré sú na Slovenských univerzitách s pedagogickým zameraním na dennom poriadku. Ak študentom zavesia na krk 20 predmetov v každom semestri, nemôžu sa čudovať, prečo má väčšina z nich slabé výsledky a kruhy pod očami. Prečo univerzity nenechajú študentov vyberať si predmety? Prípadne prečo sa nezníži počet predmetov? To si fakt niekto myslí, že študent zvládne 12 predmetov na výbornú a nebude ani jeden z nich zanedbávať? Napríklad v prípade štúdia biológie nie je potrebné hneď od úvodu štúdia k predmetom zaoberajúcim sa relevantnou problematikou prisypať veselo ešte aj ďalšie pedagogické, didaktické a iné zbytočnosti. Čo ak študent nebude mať záujem v budúcnosti učiť, ale bude sa chcieť podieľať na výskume, alebo pracovať v inej oblasti, ako v školstve?
Riešením by mohol byť napríklad systém, ktorý používajú univerzity v Británii – pri štúdiu napríklad informatiky sú v rozvrhu IBA predmety týkajúce sa IT a žiadne iné. Dodatočné predmety si každý môže prihodiť podľa svojho gusta, odhadu svojich schopností, alebo obľúbenosti. Ak bude chcieť po skončení univerzity učiť, môže si za pár mesiacov spraviť certifikát (niečo ako pedagogické minimum u nás) a problém je vyriešený. Ibaže ja nie som ten, kto je za riešenie takýchto problémov platený a preto by sa touto krutou realitou mali začať zaoberať zodpovedné orgány. Tlačiť na študentov spomínanými spôsobmi je nesprávne a čudujem sa, že sa nad tým doteraz ešte nik nepozastavil.
Sethov blog 